Rozhovor s básnikom,prozaikom a maliarom, Ivanom Koleničom

Stretli sme sa pred Rolandovou fontánou. Až do momentu, kým som ho uvidela, ako nám kráča naproti, som si nebola istá, či vôbec príde. Napokon, videli sme sa len dvakrát. U Andyho Turana v záhrade pred siedmimi rokmi a pred mesiacom na Bratislavskom hrade, kde vystavoval svoje obrazy. S mojím bratom, ktorého portréty ľudí ma vždy nanovo fascinujú – ich atmosférou a schopnosťou zachytiť jemnú stopu k príbehu človeka – sme sa spolu vybrali do niekoľkých podnikov poludňajšej Bratislavy. Míňame obchodíky so suvenírmi, kaviarne, butiky. Rozprávame sa za chodu alebo sediac pri pive, fotíme, mlčíme, smejeme sa – a opäť sa premiestňujeme z miesta na miesto. Čas akoby sa zastavil, znehybnel. Do chvíle, kým nevidím, ako spolu vychádzame z Dómu sv. Martina. Tu sa opäť rozbieha. Raz, dva, tri – niekto nepríjemne nahlas zatlieskal. Zrazu sa narýchlo lúčime a ani neviem ako, Ivan je preč. Mizne náhle, nečakane. Ostávame sami. Chvíľu tomu nechceme uveriť. Zbiehame po schodoch. Začínam okolo seba opäť vnímať ulice plné cudzích ľudí, nechtiac do nich vrážam, pomaly sa prebúdzam do reality. Ruch mesta nás pohlcuje a ostré slnko mi káže nasadiť si okuliare. Prečo cítim ten zvláštny smútok?