Andrijan Turan

Rozhovor s básnikom, prozaikom a publicistom, Andrijanom Turanom

Knihy miloval od detstva. Vyrastal na príbehoch od Verneho, Maya a inšpiráciu mal aj v najbližšom okolí. Obaja jeho rodičia sa venovali úspešne písaniu. Ich domáca knižnica sa stala pre 6-ročného chlapca magickou bránou do nepoznaných svetov a pútavých dobrodružstiev. Netrvalo dlho a postupom času do nej začali pribúdať aj jeho vlastné príbehy. Do literatúry vstúpil Andrijan Turan básnickou zbierkou Ozvena vo všetkých jazykoch. Písal sa rok 1986. Odvtedy vydal ďalších 7 básnických zbierok a 1 zbierku próz. Dnes žije v domčeku pri lese na okraji Bratislavy a pracuje ako redaktor pre mesačník EXclusive magazín…

Foto: Andrej Balco


1. Časť detstva si prežil na dedine, u svojej tety. Aké spomienky ti z tohto obdobia najviac utkveli v pamäti?

Dedina môjho detstva, teda čosi po roku 196O, to bol celkom iný, dnes už žiaľ, stratený svet. Mnohé spomienky sa mi zahmlili, ale aj tak si zreteľne pamätám tie prenikavé vône ako čerstvo pooraná zem, pokosená ďatelina, vôňa blatistej rieky, alebo chute ovocia, ktoré bolo ešte vtedy ovocím a nie jeho paródiou, aká sa dnes dá bežne dostať v hypermarketoch. Na dedine som sa naučil mať rád aj pach krčmy, hnoja, rozhorúčených motorov, či ľudí, keďže vtedy ešte ľudia nepoužívali dezodoranty a muži boli mužmi a nie polopohlavnými bytosťami bez chlpov, fúzov, brád. Mňa vychovával istý čas strýko, ktorý bol traktorista a kombajnista, nespochybniteľná autorita, macho ako má byť. Volali ho Gagarin. Snáď aj preto, že si občas parádne uhol a potom lietal, celkom ako ten známy kozmonaut. No inak to bol človek, ktorý pracoval od rána do večera, dokonca aj v sobotu. A keď nebol v robote, stále čosi majstroval v dielni či záhrade. Pri práci aj zomrel, bol asi tak týždeň na dôchodku, rýľoval obrovskú záhradu a zrazu sa len chytil za srdce a bác, zaryl nosom do čerstvo pokopanej zeme. Masívny infarkt, zomrel v sanitke.
To množstvo, kvalita a intenzita spomienok z detských čias je pre dnešné dieťa, ktoré vyrastá s mobilom v ruke, pri agresívnej počítačovej hre, či niekde nalepené na sociálnych sieťach, vyslovene nepredstaviteľné. Ja tie deti dosť ľutujem, vedia síce všetko o aplikáciách, ktoré im ponúka ich nový smartphone, ale možno sa celý život nedozvedia to, ako chutí dobrá rajčina či ako vonia jonatánka. Spolu s tým pochybným žrádlom u Mc Donalda sa im do hláv dostávajú aj podobne nechutne predpripravené amerikanizované názory na svet, v ktorom žijú, ktorými ich nenápadne, ale pravidelne kŕmia média. A je obludnosťou, že už nikomu nie je ani čudné, že ako vzor úspešného človeka je dnes mnohými chápaný ktokoľvek, kto dokáže v čo najkratšom možnom čase zarobiť čo najväčší balík peňazí. A je vlastne úplne jedno, akou cestou k nim prišiel.

2. Príchod do školy je pre mnohé deti traumatizujúci. Ako si to vnímal ty?

Škola v temnote hlbokej normalizácie, tej inštitúcii som nikdy neporozumel. Vyrastal som predsa medzi umelcami, ktorí k nám do bytu chodili. Speváci, hudobníci, spisovatelia, maliari. Samí bezstarostní, veselí ľudia, ktorí vyzerali, že majú kadečo na háku a život je pre nich dennodenná dovolenka, ktorú si predsa tak úžasne užívajú… No a zrazu škola. Nultá hodina telocviku, kde ste museli odbehnúť kilometer. Alebo sedieť s rukami za chrbtom. Úlohy. Geometria. Vzorce. Stále viac a viac často absurdných úloh. Iskričky a pionieri, fašizoidné rovnošaty. A potom matematika, fyzika a chémia. Tým predmetom som nikdy neprišiel na chuť a už vtedy som podvedome tušil, že mi v praktickom živote budú úplne nanič. Celkovo som bol už koncom ZDŠ priemerný žiak a na gymnáziu hotová katastrofa. Nevedel som jednoducho vnímať učiteľov ako autority. Mnohí nimi žiaľ ani nikdy neboli. Skôr akýmisi nervóznymi a nespokojnými figúrkami. Našiel sa tam ťažký alkoholik, hysterka, fanatický kondičný tréner, degradovaný veliteľ… Niektorí strácali nervy a ešte aj na gymnáziu sa nás snažili biť. Dnes čosi nepredstaviteľné. To nebolo žiadne partnerstvo, ale akási absurdná hra na učiteľa, ktorý je najmúdrejší, najčestnejší, najspravodlivejší – VZOR a my žiaci len nasprostastá chamraď, čo sa má pekne bifľovať dané poučky a len si preboha nerobiť nejaký vlastný názor. Platil text Miška Kaščáka: Píšte všetci modrým perom, iná farba nebude… V pamäti mi utkvela snáď len učiteľka estetickej výchovy, ktorá mi umožnila robiť veľké referáty povedzme z Picassa, či Daliho….Ani dnes nerozumiem tomu, prečo si mám pamätať nejaké chemické vzorce, výpočty rovníc a prečo ma nejaká staršia pani, zrejme stará panna, ktorá mala byť už asi 5 rokov na dôchodku, nútila ako domácu úlohu robiť ohavno krikľavú, chemlonovú dečku. Strašný smrad tej pripálenej umeliny mám dodnes v nose.

3. Pochádzaš zo spisovateľskej rodiny. V ktorom období života si začal mať jasno, že pôjdeš v šľapajach svojich rodičov?

Odmalička som bol zahrabaný v knižkách. Sivota socializmu sa dala potom ľahšie prehltnúť. Nevravím, že stráviť… Nebol som asi sám, kto sa rád utiekal do sveta fantázií. Najprv som počúval dramatizácie dobrodružných románov v rádiu. Miloval som príbehy Verneho, Maya, neskôr sci-fi, a dosť skoro som začal čítať aj svetovú beletriu. Rodičia mali stále sa dopĺňajúcu knižnicu, kde som vysnoril nejeden poklad svetovej spisby. Knižky, to bol pre mňa svet, kde ma nemohol nikto otravovať. Kde som sa mohol tak krásne a bezpečne báť. No s písaním som nezačal skoro, hoci nejaké poviedočky som si vymýšľal už na základnej škole a zdá sa mi, že som nimi dokonca zabával spolužiakov…Prvé „vážne“ básničky som uverejňoval v Mihálikovom Novom Slove Mladých, čo bolo v tom čase jediné fórum, kde sa dalo publikovať. Všetko som si písal do veľkého zošita, z ktorého vzišiel základ prvej knižky…Vôbec som netušil, že by som mohol niekedy písať. Bral som verše ako celkom prirodzené vyjadrenie pretlaku pocitov. Nevedel som, že píšem poéziu. Bol som večne zaľúbený, zmätený a sám, hoci stále kdesi v partii priateľov. Objavoval som výtvarné umenie, sochárstvo, film, hudbu, ale aj prírodu a najväčším objavom boli pre mňa ľudia. Nielen baby, všetci. Vtedy sa totiž ešte priatelia veľa a často stretávali a hlavne spolu vášnivo rozprávali a nepísali si sms-ky, mailíky či statusy, ktorými ospravedlňovali svoju neúčasť na stretnutiach, na ktoré sa skutočne tak strááášne tešili, ale nevyhnutné pracovné povinnosti im to stretnutie znemožnili.
K próze som sa dostal až podstatne neskôr. Mal som priveľkú úctu pred románopiscami, ktorí vedeli svoje príbehy tak jednoducho dostať do viet, čo vyzerali akoby sa napísali samé. Ja som musel s každou vetou bojovať. A je to stále len ťažšie a ťažšie.
Andrijan Turan


4. Poďme k tvojim knihám. Napísal si ich už 9, poéziu i prózu. Vydanie prvej knihy je pre umelca výnimočné.

Jediné, čím ma môj debut prekvapil, bol honorár, ktorý znamenal v roku 1986 vtedy skvelý, asi polročný plat, čo vyznieva dnes ako úplná utópia, pretože sa bežne stáva, že spisovatelia nedostanú za svoje knižky žiadny honorár, ale ich vydavateľ odmení zopár knihami. Absolútna väčšina slovenských spisovateľov má písanie ako „koníčka“ popri slabo platenom zamestnaní. Hocijaký afektovaný kaderník dostane za svoje jedno účinkovanie v pochybnej relácii toľko, ako si spisovateľ nezarobí za rok pravidelného publikovania po časopisoch. Spisovateľské zväzy a ochranné organizácie sú úplne zbytočné a až smiešne. Za vyše 2O rokov existencie v „slobodných podmienkach“ nevedeli vymyslieť ani to, aby spisovateľ dostal za čítačku, či besedu normálne zaplatené. Tak ako je to bežné povedzme v Rakúsku či Nemecku a nevybavili ho litrom zlomeného vína a miskou starých pagáčov. Autorské práva sú len obyčajnou frázou na papieri. Potom sa ani nedivím, keď americký režisér Eli Roth natáča u nás a o nás horor, kde vystupujeme svorne ako banda agresívných, primitívnych sociopatov.

5. Ako jeden z prvých si do slovenskej literatúry prišiel s tematikou drog. V knihe Nočná požičovňa klavírov, ktorá bola okorenená navyše aj politickou satirou. Tá sa však do knihy nikdy nedostala. Prečo?

Knižka, ktorú som napísal v rekordnom čase, asi tak za mesiac, sa potulovala po vydavateľstvách a všetci sa jej akosi báli. Musíme si uvedomiť, že vtedy u nás oficiálne neexistovali drogy…a niekto sa tu chce pochváliť, že s nimi už skončil. Začiatkom roku 1989 – absurdné!! Politická satira existovala v časopise Roháč, tak raz za pol roka, ako Kubalova kresbička dobre preverená cez Mestský výbor KS… Tá moja bola otvoreným výsmechom, nikto nechcel kvôli tomu prísť o miesto, mať problémy, navyše by to aj tak neprešlo, nemal som meno, nebol nikým. Ako by si vlasatý ucháň mohol dovoliť kritizovať všemocnú Stranu? Mne to bolo celkom jedno. Chcel som len hovoriť o svojom živote. Potreboval som povedať jednej žene, že ak chcem, viem byť aj čistý. Samozrejme, že mi neuverila. A mala pravdu, prišla Nežná a s ňou sloboda myšlienok a aj jedov.

6. Ako ťa do svojich kruhov prijali spisovatelia?

Niektorí dodnes nestrávili, že píšem a do svojich slovníkov spisovateľov ma nezaradili a nezaradia ani nabudúce. Napokon, nie som jediný. Je smiešne, že sa tu ešte aj dnes podaktorí hrajú na kádrovačky a že sa opovážia určiť, kto vlastne je spisovateľom a kto nesplnil ich neznáme, ale asi o to prísnejšie kritéria. Zdá sa mi, že sú asi za tým nenaplnené osobné ciele, či nesplnené politické sny a ambície… No nemôžem nespomenúť úžasných ľudí, akými bol Vinco Šikula, Rudo Sloboda, Paľko Bunčák alebo ešte vždy sú Peter Jaroš, Peťo Holka či Pišta Moravčik, ktorí nás tak krásne a otvorene zasväcovali v klube spisovateľov, či v Kaviarni u Michala do umenia videnia vínom…

7. Spolu so Zbružom, Litvákom a Bielikom ste boli kritikmi označení ako Barbarská generácia. Čím sa vaše barbarstvo prejavovalo, veď pôsobíte sympaticky a až nesmelo…

Vždy sme boli dobrí, nesmelí, citliví chlapci a občas až tichí chlapci, ktorí sa nepchali na tribúny, ani nikde dopredu, čo bola naša chyba, ale keď sa nad tým zamyslím dnes, skoro politická prezieravosť. Možno sme niekedy pre niekoho príliš priamo a otvorene vyjadrovali svoje názory, nemaznali sa so slovíčkarením, boli príliš okato šťastní a opití všetkým tým krásnym, čo prináša láska, život, priateľstvo. A to samozrejme postarším rozumbradom, katolíckym askétom, či iným mravokárcom muselo vadiť, pretože, čo už môže niekoho naštvať viac, ako šťastie niekoho, kto má vo vrecku pár šestákov, ale aj tak objíma celý svet.
Barbarská generácia bola hlavne o priateľstve, o tom, že sme mali radi spoločné knihy, hudbu, zážitky, svitania a aj nepríjemné pády. A nebáli sme sa o našom hľadaní, nachádzaní a blúdení otvorene napísať. Socialistický realizmus tu napáchal viac škody, ako si ktokoľvek dokáže priznať. Tvoriví ľudia podliehali roky povinnej, či dobrovoľnej autocenzúre, čo je v umení jasná cesta do pekla. A to pomlčím o prevracaní kabátov, pochlebovaní Strane a vysokom riťolezectve, ktoré asi funguje aj dnes. Všetky tie dávne ódy na Lenina, Stalina, Gotwalda, Brežneva z dielne československých spisovateľov by som raz chcel vidieť v jednej knižke. To by bola perla!
Andrijan Turan


8. Celou tvojou tvorbou sa prelína obraz ženy , pričom je raz milovaná, inokedy nedostihnuteľná, nenávidená, nedostupná, ale vždy vnímaná vo sférach erotična.

Žena bude pre mňa vždy mystická bytosť, večne tajomná, nikdy celkom pochopiteľná, oveľa slobodnejšia a aj silnejšia ako muž. Rád spočiniem pohľadom na peknej žene, zoznámim sa, pohovorím, nechám sa kadečomu peknému podučiť. V tomto budem doživotným žiačikom. A tak rád! No dnes viem, že žena má v sebe aj pekelné kopýtko, ktorým dokáže zaklopkať na vašu láskou omámenú dušičku.

9. Za 53 rokov päť rozvodov, dve deti, zaujímavá bilancia…

No, čo sa zabijem, postíhal som toho dosť. Porobil parádne blbosti, trestuhodné trapasy. Čoskoro príde ten čas, keď si začnem naplno uvedomovať, čo som všetko v živote pokazil. Mám syna, ktorý o mne nevie nič a ani ja o ňom. Obávam sa, že som ho navždy stratil. To je aj pre oveľa mladšieho muža veľmi nepekná vizitka. Ale dúfam, že nás osud dá nejakým spôsobom aspoň na pár chvíľ dohromady. Rád by som sa s ním aspoň porozprával. Dosť úbohé, že? No na dcérku som pyšný. Už roky objavuje svet a cestuje na tie miesta, kde sa ja už asi nikdy nedostanem. Ale mám z toho skvelý pocit, akoby som tam bol na chvíľku aj ja…Myslím si dokonca, že zdedila po mne kúsok talentu a čoskoro sa taktiež dostane k písaniu. Žije v Londýne a aj keď by sa sem rada vrátila, už vie, že by tu mohla existovať len z nejakej polo žobráckej výplaty, akú dostane v Anglicku za dva týždne a ani sa príliš nezapotí. A to celkom pomlčím o tom, že je vzdelaná a koľko rečí ovláda. Slovensko núti mladých emigrovať, pretože tu si väčšina z nich zarobí len na holé prežitie, prípadne sú nezamestnaní, alebo vo svojom fachu nezamestnateľní. Ale koho to trápi, že. Poslancov a vládu určite nie.
Ale vrátim sa k tvojej otázke. Láske a vzťahom sa nebránim nikdy, napokon, čo už mám iné na tomto svete inak hľadať. Kariéru vo finančníctve, či šoubiznise, tak to ani náhodou…

10. Vystriedal si viacero zamestnaní. Čím všetkým si doteraz už stihol byť, čím v súčasnosti si a čím by si možno ešte mohol byť?

Pracoval som ako vrátnik, nočný strážnik, poštár, predavač, knihovník, nočný strážnik, skladník, konzultant, záhradník, recepčný, propagačno-technický pracovník. Potom spisovateľ v slobodnom povolaní a asi najdlhšie ako redaktor, ktorým som aj dnes. No a mojim zrejme už nedosiahnuteľným snom je cestovať oveľa viac po svete a písať o každej krajine, ktorú prejdem. Kreditka na krku, satelitný telefón, notebook a poďme ho, do Mombasy stopom… Ale myslím, že s tým ma už dávno predbehol Boris Filan a aj veľa iných mladších ľudí. No môjho sna sa nevzdávam, každý rok sa snažím aj viackrát, aspoň na pár dní, vypadnúť zo Slovenska. Cestovanie vám dáva ničím nenahraditeľný pocit slobody, otvára vám svet, núti vás zapremýšľať o veciach, na ktoré doma za pecou jednoducho nikdy neprídete. A naučí vás okrem iného aj menej bedákať nad svojím ťažkým údelom a osudom na Slovensku a začnete si vážiť aj to málo, čo doma máte. Pretože milióny ľudí nemajú skutočne nič, len jednu handru, na ktorej na zemi spia a druhú, ktorou sa zakrývajú …

11. Z tvojich kníh je zrejmý pozitívny vzťah k prírode. Žiješ v malom domčeku na okraji Bratislavy. Praje veľkomesto tvorivému životu, osobnému šťastiu a láske?

Je dobré v meste pracovať, ale ideálne žiť v dome na vidieku, či maličkom mestečku. Ten, kto dlhšie býval v rodinnom dome, si nikdy nezvykne živoriť v paneláku. Mesto zdravému životu a teda ani vzťahom nepraje. Nerozumiem, ako si ktosi môže pochvaľovať bývanie v petržalskom paneláku.. No vlastne asi aj rozumiem, nikdy nezažil nič iné a dedinu pozná len z rázovitých obrázkov na internete. Ja verím tomu, že až v lone prírody môžete zažiť s milovaným človekom ten svoj ideálny eden. Ja som ho zažil, dokonca dvakrát, viem o čom hovorím a odporúčam bývanie v dome, či pokojne aj v chatke každému.
Viete, aký je to skvelý pocit otvoriť ráno o ôsmej dvere na domčeku, vyjsť priamo do záhrady, v ruke pohár jazmínového čaju a sadnúť si na lavičku pod čerešňou a počúvať ako na nej čvirikajú vtáky? Duša vám vyslovene pookreje a na lavičke sa ako slnečný kolektor nabíjate energiou. To nie sú ezoterické drísty, ale realita.
Moja mama ma navštívi už len občas, keď príde na slávnostnú opekačku, no vždy si sediac na lavičke s pohárikom červeného a cigaretkou povzdychne : „Ty ani nevieš Andy, čo tu máš. Tu je tak dobre, celkom ako v božom koši!“… A to sme vyslovene vlažná kresťanská rodina, bez občasných záchvatov mysticizmu.

Andrijan Turan

12. Šťastie je len muška zlatá… a či malá vínna muška?

To máme každý inak, preto sú ľudia niekedy takí zaujímaví. Alebo nešťastní. No na víno nedám dopustiť. Piť môžete hocičo, ale len víno má dušu. To som sa naučil v Provence, kde som objavil aj fakt, že by sme mali piť len dobré prírodné víno a nie si otravovať organizmus nejakými polo priemyselnými, prifarbovanými a aromatizovanými splaškami len preto, že stoja 3 eurá. Ako chlap vyrastajúci v absurdnom skanzene socializmu razím pokrokové heslo : Víno je ideálna investícia do vášho zdravia !

13. Na čom všetkom si bol, pripadne ešte vždy si závislý a dá sa z toho vôbec dostať?

Dlhší čas som sa držal dobrej rady kolegu Ivana Koleniča, že telo má ísť do hrobu parádne zhumpľované. Vyskúšal som skoro všetko od trávy, cez tanečné drogy, tvrdé veci, až po šamanské látky. Prešiel som mnohé svety a veľmi vzdialené galaxie. Ešte o tom určite čosi zaujímavé napíšem. Počítam, že som si svojim cestovaním po umelých rajoch ubral tak 10-15 rokov zo života. Závislosť je zvláštna vec… Najťažšia je tá psychická, z fyzickej sa dostaneš za pár týždňov… Dnes som závislý snáď len na láske. Je to ťažký a neliečiteľný návyk a rád mu podlieham.

14. Čomu ťa pribúdajúce roky a čas naučili?

Opatrnosti, už viem, že je na svete skutočne veľa blbcov a šialencov najrôznejšieho druhu. Snažím sa im vyhýbať. Je to totiž zvláštny druh fascinácie. Sedíš s niekým pri stole, o kom pozitívne vieš, že je to čistokrvný debil, ale máš akési nutkanie mu nejakým spôsobom pomôcť. Zbaviť ho toho neviditeľného doživotného hrbu, čo má na pleciach a ktorý ho tak nechutne stigmatizuje, ale žiaľ to nejde. Môžeš sa snažiť a snažiť a blbcovi vôbec nepomôžeš a ešte ublížiš nejako sebe, alebo niekomu, kto sa rituálu zaklínania idiota zúčastňuje.
A po 5O – ke si už dosť intenzívne uvedomujem, ako rýchlo mi osud odpočítava čas. Chcem ešte napísať pár kníh. Nie že by som bol tak domýšľavý a myslel si, že svet ich chce, či potrebuje. Píšem ich hlavne pre seba a pre pár skvelých ľudí, ktorých pobavia. A pokiaľ by sa aspoň z jednej vety dozvedeli čosi aj o sebe, bol by som šťastný a vedel, že som ich nepísal zbytočne. Keďže sa už roky živím publicistikou pre najrôznejšie časopisy, na tvorbu vlastných vecí mi nezostáva príliš veľa času. Budem si ho musieť ale nájsť, pretože pokiaľ nepíšem aj svoje veci, mám pocit, akoby som žil tak asi len napoly.

15. Hudba je v poradí tvojim druhým najväčším koníčkom po literatúre, študoval si hru na gitare. Čím si ťa zlákala a neustále drží vo svojej moci?

Kto porozumie hudbe, dostane sa do celkom iného, prekrásneho sveta. A ten, kto ju dokáže ešte i interpretovať a skladať, má tých svetov ešte o čosi viac. Hudba je tajomstvo správneho načasovania ticha. Mám s ňou tie najúžasnejšie a najabsurdnejšie, temer neprenosné zážitky. Muzika ma neprestane fascinovať a udivovať. Je to mágia! V počítači mi každý deň pribudne čosi nové a za tie roky už viem, čomu sa mám vyhýbať. Načo si špiniť uši a hlavu zlou hudbou, ak jej existuje toľko skvelej? Mám pocit, že to, čo už mám uložené v počítači, ani nestihnem detailne za svoj život vypočuť. Ale pracujem na tom každý deň, aby som to stihol.

16. Tvojou zatiaľ poslednou knihou je zbierka básní Origami. Ako vznikala?

Neviem, ako to prežívajú iní, no ja som bol veľakrát v živote zamilovaný, ale len dvakrát som prežil skutočnú, veľkú lásku. Takú, akú si ľudia vysnívajú v romantickej literatúre. Teda, že ste ako chorý, máte celkom pomotanú hlavu, máte pocit, že ste nesmrteľný, nechcete piť, jesť a ani spať, len byť s ňou a ona – vaša láska, je pre vás všetkým a tým jediným. Skoro nič iné neexistuje. Je to nádherný stav a človek by v ňom chcel žiť večne, hoci vie, že to potrvá len istý čas. Moja knižka je o genéze vzťahu, ktorý bol pre mňa všetkým a aj dnes ďakujem Bohu a osudu, že som mohol čosi tak úžasné a krásne zažiť. Skoro som už neveril, že ma podobné šťastie stretne. Niektoré spomienky sú natoľko skutočné, silné a krásne, že z nich môžeme žiť aj roky. Ja som sa snažil, aby som v knihe Origami pomenoval čosi tak prchavé a krehučké, ako je cit a prežil tie spomienky ešte raz. Vrátiť si aspoň trošku čosi vzácne, čo sa nedá vrátiť. Tie verše som žil a potom intuitívne napísal. Ani som príliš veľa neprepisoval, mal som ich už totiž celkom zreteľne načrtnuté kdesi hlboko, v srdci… Origami asi zostane mojou najosobnejšou a najintímnejšou knižkou, ani dnes by som v nej nemenil ani čiarku.
Dúfam, že si tie verše prečíta veľa ľudí už len preto, aby uverili tomu, že aj oni môžu ľúbiť. Že sme nestratili lásku…Znie to až príliš romanticky, viem, ale tak to cítim… Pretože v tomto svete až pričasto oslavujúcom chaos a násilie, lásku smrteľne súrne potrebujeme! A za tým si celou svojou osobnosťou stojím!

17. Vraj pracuješ na novej knihe. Čo je na tom pravdy?

Mám už asi 5 rokov rozpísanú knihu poviedok, ktorú občas maniacky prerábam a myslím si, že už asi aj zbytočne, lebo do nej stačí pridať tri kratšie príbehy a je hotovo.
Knižka básni je síce len v polovici, ale taktiež nie je nikde napísané, že musí mať 12O strán, no písanie poézie považujem za čosi tak zvláštne a rozumom skoro nepochopiteľné, že tomu nechám radšej celkom voľný priebeh a nebudem sa ponáhľať. Veď ani niet kam.
A posledný projekt, môj prvý a asi posledný román , ktorý bude zahŕňať tak posledných 30 rokov môjho života s názvom: „Všetko čo si /ne/ pamätám,“ si dokončím k svojim narodeninám. Len neviem, či budem mať 55 alebo 57. Teda, ak sa vôbec dožijem tak požehnaného veku.
Andrijan Turan

18. Čím sa Andrijan Turan najviac cíti byť? Milovníkom žien, básnikom, prozaikom, kritikom, novinárom, pôžitkárom, či nenápadným pozorovateľom života?

Bývam v domčeku so záhradkou, kde často chodieva môj staručký otec. Je to úžasný, vtipný a múdry chlap, ktorého si veľmi vážim, aj keď som mu to povedal len málokrát. Roky realizuje svoj skromný sen. Rozsádza po celej záhrade postupne kvety, aby všade počas roka niečo pekné kvitlo. To je skvelý návod na život a aj pekná metafora. Vidno, že je básnikom po mne a ja po ňom. Existencia, ako pekná záhrada, kde počas každej ročnej doby čosi kvitne. Aj keď niekedy tie kvety musíme schovať v teple domu a o to sú potom vzácnejšie.
Ja som sa dostal zatiaľ len k vysádzaniu slnečníc. Neviem, čo je na tom pravdy, ale počul som, že sú to jediné kvety, ktoré dokážu likvidovať rádioaktivitu. Považujem ich za najkrajšie kvety na svete a veľmi sa mi páči, keď na dozreté kvety sadajú vtáky, ktoré potom ich semienka roznášajú ďaľej do sveta, kde zasa vyrastú nové slnečnice. Veľa ľudí si myslí, že slnečnice sú také, aké ich maľoval Van Gogh, teda kvety v pár odtieňoch žltej. To vôbec nie je pravda a existujú aj hybridy žlto – červené, či karmínovo červené a celá paleta žltých, ktoré idú až do biela, nevraviac o krížencoch. Ja sám som mal v záhrade asi tak 1O rôznych druhov a farieb slnečníc. Niektoré mali 3O centimetrov, iné aj 5 metrov. Som osamelý záhradník so zmyslom pre poludňajšie slnko.

Citáty:

,,Odmalička som bol zahrabaný v knižkách. Sivota socializmu sa dala potom ľahšie prehltnúť. Nevravím, že stráviť…”

,,No nemôžem nespomenúť úžasných ľudí, akými bol Vinco Šikula, Rudo Sloboda, Paľko Bunčák alebo ešte vždy sú Peter Jaroš, Peťo Holka či Pišta Moravčik, ktorí nás tak krásne a otvorene zasväcovali v klube spisovateľov, či v Kaviarni u Michala do umenia videnia vínom…”

,,Barbarská generácia bola hlavne o priateľstve, o tom, že sme mali radi spoločné knihy, hudbu, zážitky, svitania a aj nepríjemné pády. A nebáli sme sa o našom hľadaní, nachádzaní a blúdení otvorene napísať.”

„Láske a vzťahom sa nebránim nikdy, napokon, čo už mám iné na tomto svete inak hľadať. Kariéru vo finančníctve, či šoubiznise, tak to ani náhodou…“

„Ja verím tomu, že až v lone prírody môžete zažiť s milovaným človekom ten svoj ideálny eden. Ja som ho zažil, dokonca dvakrát, viem o čom hovorím.“

„Závislosť je zvláštna vec… Najťažšia je tá psychická, z fyzickej sa dostaneš za pár týždňov… Dnes som závislý snáď len na láske. Je to ťažký a neliečiteľný návyk a rád mu podlieham.“

„Keďže sa už roky živím publicistikou pre najrôznejšie časopisy, na tvorbu vlastných vecí mi nezostáva príliš veľa času. Budem si ho musieť ale nájsť, pretože pokiaľ nepíšem aj svoje veci, mám pocit, akoby som žil tak asi len napoly.“

„Hudba je tajomstvo správneho načasovania ticha. Mám s ňou tie najúžasnejšie a najabsurdnejšie, temer neprenosné zážitky. Muzika ma neprestane fascinovať a udivovať. Je to mágia!“

„Bývam v domčeku so záhradkou, kde často chodieva môj staručký otec. Je to úžasný, vtipný a múdry chlap, ktorého si veľmi vážim, aj keď som mu to povedal len málokrát. Roky realizuje svoj skromný sen. Rozsádza po celej záhrade postupne kvety, aby všade počas roka niečo pekné kvitlo. To je skvelý návod na život a aj pekná metafora. Vidno, že je básnikom po mne a ja po ňom. Existencia, ako pekná záhrada, kde počas každej ročnej doby čosi kvitne. Aj keď niekedy tie kvety musíme schovať v teple domu a o to sú potom vzácnejšie.“


Art
Author: kaminotes

Get Connected