• Ivan Kolenič

  • Ivan Kolenič

  • Ivan Kolenič

Rozhovor s básnikom,prozaikom a maliarom, Ivanom Koleničom

Stretli sme sa pred Rolandovou fontánou. Až do momentu, kým som ho uvidela, ako nám kráča naproti, som si nebola istá, či vôbec príde. Napokon, videli sme sa len dvakrát. U Andyho Turana v záhrade pred siedmimi rokmi a pred mesiacom na Bratislavskom hrade, kde vystavoval svoje obrazy. S mojím bratom, ktorého portréty ľudí ma vždy nanovo fascinujú – ich atmosférou a schopnosťou zachytiť jemnú stopu k príbehu človeka – sme sa spolu vybrali do niekoľkých podnikov poludňajšej Bratislavy. Míňame obchodíky so suvenírmi, kaviarne, butiky. Rozprávame sa za chodu alebo sediac pri pive, fotíme, mlčíme, smejeme sa – a opäť sa premiestňujeme z miesta na miesto. Čas akoby sa zastavil, znehybnel. Do chvíle, kým nevidím, ako spolu vychádzame z Dómu sv. Martina. Tu sa opäť rozbieha. Raz, dva, tri – niekto nepríjemne nahlas zatlieskal. Zrazu sa narýchlo lúčime a ani neviem ako, Ivan je preč. Mizne náhle, nečakane. Ostávame sami. Chvíľu tomu nechceme uveriť. Zbiehame po schodoch. Začínam okolo seba opäť vnímať ulice plné cudzích ľudí, nechtiac do nich vrážam, pomaly sa prebúdzam do reality. Ruch mesta nás pohlcuje a ostré slnko mi káže nasadiť si okuliare. Prečo cítim ten zvláštny smútok?


Foto: Andrej Balco

Rozhovor: Kamila Balcová a Andrijan Turan

Kami: 1.) Detstvo si prežil v meste Topoľčianky. Ktoré spomienky sa ti ako prvé vynoria v pamäti z tohto obdobia?

Topoľčianky nie sú mesto, skôr mestečko. Alebo ešte konkrétnejšie, je to obrovský park so zubrou zvernicou a pri tomto parku žijú strašne dobrí ľudia, ktorí nepančujú víno. Kostol Kataríny Alexandrijskej, zámok, kaštieľ, exotické rastliny, púte k Panne Márii. Tu som prežil detstvo ako v raji. Spomínam si na vyzlečené rekreantky, ktoré sme špehovali spoza kríkov. Nemali sme odtiaľ odísť, len blázni opúšťajú raj. Moja matka často vraví, že by sa tam chcela vrátiť. Lenže doba je neúprosná, podpísala sa aj na tomto skvoste. Rybníky sú vypustené, po bielom štrku na chodníkoch ani stopy. A ktovie, čo žblnká v sudoch.

Kami: 2.) Tvoj otec pracoval ako lesný inžinier. Chodievali ste spolu na prechádzky do lesa, napríklad na hríby? O čom ste sa zvykli rozprávať? Cítiš sa, obklopený prírodou, dobre?

Áno, môj otec bol lesný inžinier, odborník na výsadbu lesov. Ale ako úradníka si ho veľmi neužili. Mal džíp, kanady, zamastený poľovnícky klobúk a pušku, ktorú si dal vyrobiť. Stále ju nosil so sebou a vzbudzoval rešpekt. Brával ma na poľovačky, aj brokovnicu mi kúpil, ale priznávam, nebol to môj svet. Som mestský frajerík. Otec bol mimoriadne férový chlap. Aké šťastie, že nebol básnik, to by bolo peklo. Rád som s ním chodieval po horárňach a do všelijakých dedinských putík. Krčmárkam vždy zasvietil med v očiach, keď ho uvideli. Bol Chorvát, mal havranie vlasy a nespútanú povahu. Veľmi mi chýba.

Kami: 3.) Keď si mal 14 rokov presťahovali ste sa do Bratislavy. Vnímal si to ako niečo pozitívne, alebo práve naopak?

Veľmi som chcel ísť do mesta. Dedinka mi bola malá. Keď nie do New Yorku, tak aspoň do Bratislavy. Tu som doma. Celý život som prežil v Karlovej Vsi pri lese a asi tu aj otrčím kopytá. Je to moja Zátoka svíň.

Ivan Kolenič

Kami: 4.) Máš vyštudovanú ŠUPKU, odbor sochárstvo – drevorezba. Sochárstvu si sa však nikdy nevenoval. Je to u teba uzavretá kapitola?

To nie je nijaká kapitola, ale nonsens, omyl. Na školu som sa dostal ako protekčné decko. Všetko vybavil profesor Korkoš. Otec mu za to vybavil drevo, takú nejakú stáročnú spráchniveninu, vytiahli ju z Dunaja. Drevo prasklo a ja som sa ocitol na sochárstve, kde som nevedel ani dláto držať. Takže sochár sa zo mňa nestal.

Kami: 5.) Do literatúry si vstúpil kontroverzne, básnickou zbierkou Prinesené búrkou. Písal sa rok 1986. Mal si 21 rokov. Prinášaš do nej novú spontánnosť, resp. svojským, inovátorskym štýlom zachytenú životnú skúsenosť. Čím všetkým bola táto zbierka výnimočnou pre teba?

Neviem, či bola pre mňa výnimočná. Bral som to celkom prirodzene. Napísal som, čo som cítil, vyrazilo to von ako šampus. Nešiel som proti nikomu a nehral za nikoho. Nie proti komunistom, nie za disidentov. Len za seba. Za svoju osobnú slobodu. To mocných pánov znervózňovalo. Tak mi na pár rokov udelili embargo.

Kami: 6.) Ktorí spisovatelia ťa svojou tvorbou inšpirovali? Čo ťa zaujme na publikáciách iného autora?

Zaujíma ma predovšetkým štýl. Často to opakujem. Štýl je téma. Sartre, Belyj, Ezra Pound, Miller, Ajar, Bellow, čo ja viem, veľa kníh som povyhadzoval a čítam už len tie svoje tajné lásky. Najradšej Pútnika po oblohe.

Kami: 7.) Čo by dobrej literatúre nemalo chýbať?

Sex, smrť a humor. Pokora a nadutosť. Posadnutosť. Provokácia. Obrovská slovná zásoba. Rytmus. Farby. Šialenstvo. Náboženstvo. Vyber si!

Kami: 8.) Si rovnako skvelým básnikom ako aj prozaikom. 90-te roky boli u teba hádam najplodnejším obdobím. Každý rok si vydal buď básnickú zbierku alebo zbierku próz. Aký to je pocit, keď to píše? Ako sa tieto zbierky rodili?

Ja neviem, jednoducho zo mňa vypadávali. Každý text iným spôsobom, inou konštrukciou. Viem byť nežný, no dokážem aj zahryznúť. Vždy to bola iná rola, iný krajec života. Dobrý autor musí byť ako chameleón.

Kami: 9.) Stalo sa ti, že si napísal niečo, čo sa neskôr aj skutočne udialo?

Možno.

Ivan Kolenič

Andy: 10.) Nielen v tvojej tvorbe sú chľast a drogy občas poriadne viditeľné. Čo tieto existenčné barličky pre teba dnes znamenajú a vieš v nich nájsť ešte stále čosi, čo ťa zaujme a prekvapí?

Nekazme tento príjemný rozhovor témou drogy a feťáctvo. Netreba o tom hovoriť.

Andy: 11.) Vystriedal si niekoľko zamestnaní. Pracoval si ako robotník na archeologických vykopávkach, skladník v Univerzitnej knižnici, vychovávateľ na internáte, výtvarný lektor, krátko aj ako redaktor Kultúrneho života. Nenašiel si doteraz nič, čo by ťa bavilo, alebo neznášaš autority, prípadne by si si nevedel zvyknúť na podobnú pravidelnosť? Uživiť sa „na voľnej nohe“ asi nebude úplne najjednoduchšie.

Ja neviem, nedokážem chodiť do práce. Vždy sa to skončilo katastrofálne. Vždy som niečo domrvil. Niekomu vynadal, niekoho urazil. Alebo som sa opil. Alebo som vôbec neprišiel. Nedávno ma chceli zamestnať v Literárnom centre. Riaditeľka spanikárila, promptne mi volala, že to nie je možné. Potom niekomu rozprávala, že Kolenič má sedieť doma a písať. Asi to tak má byť. Nemám zamestnanie, mám povolanie. Ktorý čert ma povolal na voľnú nohu?

Kami: 12.) V posledných rokoch sa intenzívnejšie zaoberáš maľbou, na Záhorí máš ateliér. Je pre teba oslobodzujúcejšie písať „v obrazoch“, alebo ich maľovať? Čo ti maľovanie dáva?

Veď som vyštudovaný výtvarník, nie? Maľovanie je relax, ale aj drina. Písať knihy je iba drina. Napísať knihu je ako urobiť si modrinu na mozgu. A pri mojom maľovaní tiež ide o život, nevyrábam abstraktné vankúše, chcem silu, extázu, samovražedný výkon. Inými slovami, maľovanie ma ruinuje. Preto moje obrazy od istého obdobia nie sú na predaj.

Andy: 13.) Vieš si spomenúť na ten moment, keď si sa rozhodol, že sa chceš vyjadrovať aj obrazmi?

Na to si spomínam veľmi dobre. Začalo sa to, keď sa pustil do úradovania všemocný vydavateľ Bagala. Ponúkol som mu rukopis knihy Daj zbohom básneniu, a on ma poslal do hája. Vraj si mám prečítať niektorého z tých jeho vyrobených géniov, aby som vedel, ako sa to robí. Prečítal som. Prečítal som a pochopil, že nastala éra prázdnych makovíc. Obdobie nekonečných diletantov. A tohto som sa nechcel zúčastňovať. Všelijakých trápnych čítačiek, cirkusov, súťaží. Mám vás na háku, povedal som si a vrátil som sa k svojmu remeslu. Maľoval som si. A bolo mi fajn!

Kami: 14.) Mení sa s pribúdajúcimi rokmi tvoj pohľad na život a tvorbu? Čo podľa teba pretrvá?

Kázanie na hore.

Kami: 15.) Kedy si sa cítil naposledy nevinne?

Tak sa nebudem cítiť nikdy, toto v sebe nemám. Kto je nevinný? Veď sa denne dívame v priamom prenose na neskutočné svinstvá a chrumkáme pritom oriešky. Nikdy sa nebudem cítiť nevinne, ale ostatným to želám.

Ivan Kolenič

Kami: 16.) Za kým, alebo za čím ti býva ľúto?

Jedným mojím krédom je nič neľutovať. Ale na chlapa doľahne ťažoba. Moji najbližší mi strašne chýbajú, mŕtvi priatelia, nechajme to radšej.

Kami: 17.) V čom nachádzaš harmóniu?

V priamej úmere medzi srdcom a rozumom. Neviem. Neviem odpovedať, neviem, čo je skutočná harmónia.

Kami: 18.) Ako znie tvoja súkromná modlitba?

To nikdy, nikdy neprezradím!

Andy: 19.) Ak by si sa mohol stretnúť s Bohom a Diablom a oni by ti odpovedali na jednu otázku, čo by si sa ich spýtal?

Nič. Ľudia na boha reagujú ako šialenci a pritom si ho vôbec nevedia definovať. Preskočme túto otázku, je to veľmi intímne.

Kami: 20.) Ktorých spisovateľov ešte vždy rád stretneš a posedíš si s nimi pri víne?

Kde sú spisovatelia? Zaveďte ma tam, určite je s nimi dobre a veľa zábavy.

Andy: 21.) Po smrti Petra Gregora momentálne nepoznám žiadneho iného človeka okrem teba, ktorý by tak pekne napĺňal všeobecne zažitú predstavu bohéma. Je to u teba už len zvyk a teda železná košeľa, alebo si sa v tejto „divadelnej postave“ života našiel?

Ja sa za bohéma nepovažujem. Idem si svojou cestou, to je všetko. Možno občas trochu výstredne, ale nech. Peter bol bohém svojím spôsobom. Lenže takýto ľudia, keď prídu domov, zhodia masku a slza je na krajíčku. Poznám to veľmi dobre. Hocikto si o mne myslí, že som bohorovný zhýralec, a ja… Žijem veľmi osamelo, tak aký bohém?

Kami: 22.) Ako sa z tvojho pohľadu zmenil za posledných 20 rokov literárny život na Slovensku?

Zmenil sa radikálne, nielen na Slovensku. Z knihy je tovar, ktorý má zarábať, spisovateľ je šašo na pódiu. Dominantné je vyhrať súťaž. Vydať dielo nie je udalosť, je to ako kúpiť si toaletný papier. Všade je brak a lekvárové kuchárske knihy. Ja sa k tomu nechcem vyjadrovať, lebo zase niekto povie, že sa zadúšam nostalgiou.

Andy: 23.) V 9O rokoch si bol rebelom, potom rebelujúcim spisovateľom, dá sa ešte aj dnes, 25 rokov po revolúcii proti niekomu, či niekomu bojovať, alebo na to už nemáš silu, chuť, či čas?

Nikdy som nebol programovo rebel. Ale vnímam okolo seba isté napätie, demonštrácie proti kapitalizmu. To sú signály. Niečo sa stane. Od severného k južnému pólu je všetko hore nohami. Štrngotanie kľúčov je komické. Zdá sa, že ani modlitby nie sú účinné.

Kami: 24.) Pätdesiatka je za tebou.

Ja a päťdesiatka, hm. Neviem si na to zvyknúť. Je to ako preplesk. Starí Slovania vraveli, že žiť dlhšie ako päťdesiat rokov je neslušné. Dúfam, že nebudem dlho takto neslušný.

Ivan Kolenič

Andy: 25.) Nikdy si sa netajil tým, že si parádne vysadený na baby, ale ja možno o tebe prezradím i to, čo mnohí tušia, že si ešte i dnes citlivý chlapec, ktorý ľúbil skutočne len zopár žien.
Čo si v tom kvante báb, ktoré si stretol pri svojej spanilej ceste životom hľadal, čo stratil a čo našiel?

Všetko som našiel, všetko stratil. Dali mi zabrať moje frajerky. Nech sú požehnané, pretože prežiť so mnou pár rokov, to je asi parádne peklo.


Andy: 26.) Keď sme boli spolu na čítačke v Paríži, vedel som si predstaviť, že by si tam celkom dobre zapadol. Dokázal by si žiť aj inde ako na Slovensku a ktorú krajinu či mesto by si si vybral?

Možno by som tam zapadol, ale ja chcem žiť a dožiť tu. Toto je najčarovnejšia krajina na svete. Toto je miesto, kde sa udialo niečo výnimočné.


Andy: 27.) Tvojou zatiaľ poslednou knihou je prozaická kniha „Až do nirvány.“ Aj v nej tvoji hrdinovia putujú podivným, občas veľmi nepriateľským svetom, ale dostávajú sa aj do miest, kde im „nehrozí“ nič iné ako rozkoš, extáza, zmyslové obžerstvo a množstvo zvláštnych ľudí, ktorých na ulici asi nestretneme, ale zrejme sa pohybujú v nejakom paralelnom prízračnom podsvete, čo funguje súbežne s tým našim a možno sa živí jeho energiou. Projektuješ si do toho zvláštneho sveta, ktorý si nestvoril prvýkrát, svoju predstavu raja, aký by si raz chcel zažiť a možno v ňom aj zosta
ť?

Nemám rád otázky, ktoré obsahujú odpovede. Táto kniha vznikala ľahko a ťažko. Má viac vrstiev, a len mimoriadne pozorný čitateľ zachytí všetky. Väčšinou si ľudia všimnú to, o čom hovoríš. Len tie najprízemnejšie polohy. Rozumiem, veď kto by nechcel prežiť taký príbeh? Zažiť raj je naozaj možné. A stvoriť si vlastný vesmír je úplne prirodzené, teraz sa nehrám na lyrika, fyzika moje slová potvrdzuje.

Ivan Kolenič


Andy: 28.) Nedávno si dostal Cenu ministra kultúry, taktiež si vystavoval svoje oleje na Bratislavskom hrade, nebojíš sa, že si ťa začnú hipsteri a iní alternatívci, ktorí radi škatuľkujú kohokoľvek a čokoľvek zaraďovať do mainstreamu?

To ma vôbec nezaujíma.

Andy: 29.) Aký máš pocit z toho, že možno za polstoročie budú tvoje dielka povinným čítaním pre stredné školy, tak ako dnes Hviezdoslav?

Môžem to nejako ovplyvniť? Mám zanechať testament? Deti, preboha, nečítajte moje knihy! Kúpte si radšej mobilný telefón alebo pozerajte porno na nete.

Kami: 30.) Je pre teba hudba ešte aj teraz tak posvätnou a vzácnou inšpiráciou akou bola povedzme pred 3O rokmi? Akú skladbu navrhuješ pustiť si na záver?

Nemám doma nijaký hudobný nosič, žijem potichu ako mních, len mačky mi pod oknom pradú. Ak by som si niečo vypočul, tak asi Pretty Reckless.

Citáty:

„Len blázni opúšťajú raj.“

„Nemám zamestnanie, mám povolanie.“

„Dobrý autor musí byť ako chameleón.“

„Viem byť nežný, no dokážem aj zahryznúť.“

„Hocikto si o mne myslí, že som bohorovný zhýralec, a ja… Žijem veľmi osamelo, tak aký bohém?“

„Zažiť raj je naozaj možné. A stvoriť si vlastný vesmír je úplne prirodzené, teraz sa nehrám na lyrika, fyzika moje slová potvrdzuje.“

Ivan Kolenič – Korienky neviditeľnosti – 1994

Nič sa nestalo

Ktovie, či by som ešte vedel prejsť sám
plytčinou rieky cez modré kamienky,
ty si si tam vtedy zamočila kožúšok na leme kabáta,
a mnou zatriaslo ako zemou,
že ťa šialene milujem…,
už asi nechodievaš do spoločnosti
v tých ružových šatách od Velázqueza,
tie som mal na tebe rád.
Moja samota preklínača všetkého zla sveta
je mi svedkom, že už ani neviem,
či čakám na toho malého lakomého poštárika,
ktorý mi nikdy nepodá ani len korešponďák,
či čakám, ako prečkať zimu
a znovu sa pokúsiť o nemožné;
možno čakám na prsty božie,
ktoré nikdy, nikdy nezaklopú na oblok bezbožníka.
Trinásť hodín a pätnásť minút,
najdrahšia, už ani neviem, či ma bolí,
že si tak ďaleko…, a zrazu začínam veriť aj tomu,
že vesmír sa nezachvel, nepohol, nezrútil-
a z toho som mal strach najväčší,
keď si odišla s perovým vejárikom
odkiaľsi zo starinástva a na rozlúčku
si sa chcela len nežne pomilovať!
Ono sa vlastne nič nestalo…,
nič sa nestalo, iba to bolo všetko strašne krásne.


Art
Author: kaminotes

Get Connected