• Igor Piacka

  • Igor Piacka

  • Igor Piacka

S Igorom Piačkom som sa prvýkrát stretla ešte ako dieťa. Mala som 11 rokov. V tom čase vydával môj otec knihu Strigôňove prázdniny, ktorú Igor ilustroval. Predobrazom dievčatka, ktoré príde k dedkovi Strigôňovi na prázdniny, som sa stala ja. Prešlo ďalších, takmer dvadsať rokov, a my sme sa opäť stretli. Tentokrát som si z Igorovho ateliéru odniesla potrét 30-ročnej ženy. Kruh sa uzavrel. Ostali však otázky. Igorove obrazy ma veľmi zaujali. Začala som byť zvedavá na jeho tvorbu, na jeho cestu výtvarníka. Z našich stretnutí a korešpodencie napokon vznikol tento rozhovor, za ktorý som vďačná.

Foto: Andrej Balco

1.) Čo ťa ako malého chlapca na maľovaní najviac fascinovalo alebo bavilo? Aké motívy si rád kreslil? Máš odložené niektoré z tvojich kresbičiek z detstva?

Pamätám sa ako som bol asi troj-štvorročný s babičkou v kravíne. Potom som pokreslil celý zošit kravami ako som ich vtedy vnímal. Z pohľadu malého človiečika vyzerala krava ako jeden veľký pysk, ostatné z nej som nevidel. Tieto kresbičky sa nezachovali. Niektoré mám, napríklad portréty všetkých spolužiakov z piatej triedy. Všetci boli z profilu, kreslení ceruzkou. Podobali sa, na čo som bol patrične hrdý. Alebo kresby pravekých zvierat a ľudí podľa Zdeňka Buriana. Kreslili sme ich u nás doma vo Vrbovom spolu s kamarátom z detstva, Dušanom Blažekom a moja mama ich potom hodnotila.

2.) V ktorom období si v sebe objavil vášeň pre výtvarné umenie a uvedomil si, že sa mu chceš venovať naplno? Ako a kde si svoj talent rozvíjal?

V poslednom ročníku gymnázia som si zopakoval portréty spolužiakov a neúspešne absolvoval prijímačky na VŠVU. Zvolil som si Pedagogickú fakultu v Trnave a strávil som tam dva roky. Potom prišla komplikácia: dovolil som si skritizovať výstavu svojich pedagógov, za čo som nedostal zápočet z maľby, hoci som mal trojnásobne viac prác z maliarskeho plenéru ako bolo treba. Bola z toho aféra. Musel som z Trnavy odísť a ročník som opakoval v Nitre. Všetky ostatné skúšky som mal porobené, tak som tvrdo pracoval. Sústavne som kreslil, od rána do večera. Pripravoval som sa na skúšky na VŠVU. Niekedy v tomto období som pochopil jasne, že nejde o zábavku, ale o vášeň, ktorá by mohla vydržať aj celý život. Skúšky som urobil, bol som prijatý. Po rokoch, keď už som na VŠVU učil, sa niektorí z vtedajších pedagógov stali mojimi kolegami. Niektorí sa mi aj ospravedlnili. Ja som im poďakoval, myslím, že mi pomohli.

3.) Na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave si mal možnoť študovať pod vedením jedného z najvýznamnejších maliarov povojnového obdbobia, profesora Albína Brunovského. V čom ťa ako umelca najviac ovlpyvnil a inšpiroval?

Asi rok-dva predtým ako som sa dostal na VŠVU, som videl jeho výstavu v Oravskej galérii. Bola to bomba, nič také som predtým u nás nevidel. To boli obrazy a grafiky z inej galaxie! Keď som ho spoznal osobne, chvíľu mi trvalo, kým som si dokázal zosúladiť jeho civilné, pokojné vystupovanie s jeho zázračnou a magickou tvorbou. Neskôr, v jeho ateliéri, som sa stretal s jeho náročnosťou, profesionalitou, všestrannými znalosťami a rozhľadom. Albín Brunovský bol žičlivý, veľkorysý a hlboko ľudský človek.

4.) Aby sa umelec odlíšil od ostatných je nevyhnutné, aby mal vybudovaný svoj vlastný štýl. Charakteristický “rukopis”. Ako by si popísal ten svoj?

Myslím, že Marián Varga povedal, že štýl je opakovanie stále tých istých chýb. Kresliarsky rukopis je viacmenej daný, ako pri písaní. Závisí od výtvarného naturelu autora. Samozrejme, vyvíja sa, je možné s ním pracovať, prispôsobovať ho tomu- ktorému médiu. V kresbe a grafike prevláda línia, v maľbe škvrna, plocha, farba. Pokiaľ ide o štýl, u mňa prevažuje realistický prístup. Niekedy lyrickejší, inokedy expresívnejší, podľa motívu, témy a nálady. V posledných rokoch mám stále radšej abstraktnú, gestuálnu maľbu. Myslím, že často sa na mojich obrazoch tieto rôzne prístupy stretajú, krížia a vrstvia. Tým ma obraz prekvapí a teda baví.

Igor Piacka

5.) Od roku 1990 do roku 2003 si pedagogicky pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde si viedol kurz figurálnej kresby na katedre grafiky. Čo si sa snažil svojim žiakom ako profesor odovzdať a čo ti táto skúsenosť dala?

Snažil som sa zlepšiť ich kresliarske schopnosti. Kresba podľa živého modelu je klasickou disciplínou na akadémiách výtvarného umenia viac ako tristo rokov. V porovnaní s maliarmi napríklad renesancie alebo odsudzovaného 19. storočia sme v súčasnosti kresliarsky v suteréne. Zastávam názor, že aj v dobe nových médií najskôr treba zvládnuť remeslo a potom je už možné robiť čokoľvek. So študentami som sa snažil pracovať individuálne, podľa miery ich talentu a vlastného zaujatia. Dnes sú to moji kolegovia a s niektorými sme dobrí priatelia.

6.) Aké nároky kladie podľa teba namaľovanie dobrého aktu na maliara?

Dnes hodnotiť umenie v akejkoľvek podobe je veľmi subjektívna záležitosť. Ak hovorím o realistickom prístupe, pri kresbe alebo maľbe aktu je to ako pri portréte: oboje, telo i duša sú dôležité. Treba poznať proporcie, perspektívne skratky, anatómiu človeka, ovládať technické a výrazové prostriedky s ktorými pracuješ. Bez empatie, vcítenia sa do psychiky, nálady, atmosféry, výrazu, však dobrý akt alebo portrét sotva namaľuješ. Treba nadšenie, talent, prácu a výdrž. Výborný obraz potrebuje ešte niečo naviac, niečo, čo sa nedá zopakovať- vyžarovanie. Možno sa iba oň pokúšať a veriť, že aspoň občas sa to podarí.

7.) Venuješ sa grafike, maľbe, kresbe, ilustrácii a známkovej tvorbe. Je to široký záber a každá disciplína si vyžaduje osobitý prístup. Čím je striedanie týchto disciplín pre teba zaujímavé a v ktorej z nich sa cítiš byť najviac doma?

Moja výtvarná osobnosť je postavená hlavne na kresbe. Zaujímavá a potrebná je občasná zmena techniky. Prináša nový uhol pohľadu a novú alebo staronovú inšpiráciu. Keď zmením výtvarnú disciplínu, médium, formát, musím zmeniť a upraviť aj môj prístup. To mi niekedy trvá. Keď sa však adaptujem, médium prestáva byť dôležité a som v pohode. Myslím, že ako výtvarník sa usilujem vytvárať také diela, na ktorých sa objavuje to, čo mi na dielach iných výtvarníkov chýba a zároveň to, čo sa mi na dielach iných páči.

8.) Keď stojíš pred bielym plátnom a začínaš tvoriť, mávaš už jasnú predstavu o tom, čo bude zobrazovať, alebo sa nechávaš viesť procesom tvorby a výsledný obraz býva pre teba niekedy i malým prekvapením? A kedy považuješ obraz za hotový?

Dlho som biele plátno vyslovene neznášal. Buď som ho čo najskôr pomaľoval farbou na farebný podklad alebo otočil ku stene. Vždy mám rád v ateliéri niekoľko pripravených podkladov, niekedy aj roky. Plátna “čakajú” na svoj obraz. Na ten pravý. Naučil som sa byť trpezlivý.
Neskôr prišlo obdobie bielych obrazov. Ide o stále neuzavretú sériu kresbomalieb, obrazov, kde jedna figúra je nakreslená ceruzou na čajom lavírovanom podklade. Dopĺňa ju druhá figúra v siluete, vyplnená abstraktnou maľbou. Pozadie je najčastejšie biele.
Iné obrazy vznikajú v etapách, vrstvách. Najskôr rýchla, dynamická abstraktná maľba a potom pomalá, kontemplatívna, s realistickými detailami.
Neviem, kedy je obraz hotový. Niektoré obrazy som premaľoval aj po desiatich rokoch. Nie vždy to obrazu pomohlo…:)

Igor Piacka

9.) Keď tvoríš, potrebuješ mať okolo seba úplné ticho, alebo rád maľuješ napríklad pri hudbe? Snívajú sa ti obrazy?

V posledných rokoch pri práci počúvam rád okrem hudby aj načítané knihy alebo rozhlasové hry. Ticho potrebujem pri skicovaní nových obrazov alebo rozhodovaní sa ako s obrazom ďalej.
Obrazy sa mi snívajú v denných snoch. V tých nočných iba veľmi výnimočne…

10.) Ktorí maliari patria medzi tvojich najobľúbenejších a čím ťa ich umenie dokáže zaujať?

Niektoré obrazy majú fascinujúcu príťažlivú silu, človek sa na ne môže stále a stále dívať. Roky. Majstrov, ktorí vytvorili takéto diela, mám rád. Realistov Zdeňka Buriana, Diega Vélazqueza, Iľju Repina, Luciana Freuda, surrealistov Salvadora Dalího, Zdislava Beksinského, abstraktného expresionistu Jacksona Pollocka, expresionistu Francisa Bacona, majstra rôznych štýlov Pabla Picassa, celú renesanciu…Je ich veľa. Zo súčasných umelcov je to napríklad Gerhard Richter, Neo Rauch alebo Boris Jirkú. Sú mnohí talentovaní umelci, ktorí ma zaujali jedným alebo niekoľkými dielami. Štýl nerozhoduje, rád uverím výtvarnej pravde, ak je pre mňa presvedčivá. Nemám rád povrchnosť, diletantstvo, pozérstvo, bad painting.

11.) Ilustroval si viacero kníh pre deti. V čom je podľa teba tvorba pre detských čitateľov špecifická a pre teba z pohľadu ilustrátora zaujímavá?

Ilustroval som knižky pre väčšie deti, najradšej príbehy, rozprávky alebo mýty s dobrodružným, fantastickým, niekedy humorným nábojom. Kde boli bojovníci a obludy, krásne princezné a krajiny, ale aj besniace živly. Také, ktoré by sa mi páčili aj v detskom veku, tie mi išli najlepšie. Ilustrátor detských kníh musí zostať tak trocha aj sám dieťaťom.

Igor Piacka

12.) Vystavoval si v rozličných kútoch sveta. Mal si možnosť porovnať reakcie ľudí na tvoje obrazy z viacerých kultúr. Prekvapili ťa v niečom?

Prekvapili ma tým, že sú v zásade veľmi podobné ako u nás doma. Ako keby ani nešlo o to, odkiaľ ľudia sú, ako o fakt, akí sú to ľudia. Ako individuality.
Keď som pred rokmi končil svoj trojmesačný výtvarný pobyt v Japonsku, v Tokiu, na vernisáži sa so mnou prišla rozlúčiť maličká pani, ktorá bola mojou susedou a ktorú som denne videl z okna mojej pracovne. Povedala mi: “Nerozumiem veľmi vašim obrazom, ale vaša hlava v okne mi bude chýbať!” Vnímanie umenia je rovnako subjektívne ako jeho tvorba. Obrazy môžu, ale nemusia mať jednoznačné posolstvo. Záleží na divákovi a jeho osobnom nastavení, ktorá vrstva obrazu ho osloví. Netvárim sa, že iba preto, že som autorom obrazu, som najmúdrejší. Už sa mi viackrát stalo, že diváci “prečítali” a vysvetlili si môj obraz lepšie ako ja sám.

13.) Čo pre teba maľovanie v súčanosti znamená a čo znamenalo pred tridsiatimi rokmi? Ktoré témy k tebe opakovane prichádzajú a na ktoré si si rád počkal nejaký ten čas?

Pred tridsiatimi rokmi? Bol som v treťom ročníku na VŠVU. Bolo to pre mňa naplnenie môjho sna. Tento fakt sa dodnes nezmenil. Snažím sa maľovať to, čo ma zaujíma, vzrušuje, fascinuje. Koníček je mojou prácou a naopak.
Každý maliar má pár svojich tém. Moje sa často dotýkajú protikladnej podstaty bytia: dobro – zlo, láska – nenávisť, svetlo – tma, pokoj – pohyb, realita – abstrakcia, atď. Niekedy vyvažujem protiklady na jednom obraze, častejšie vznikajú rady, cykly. Rád mám variácie na rovnaký motív, umožňuje mi to dostať sa ak nie ďalej, tak inam.
Často mám zmiešané pocity, keď sa snažím slovami popísať čo a prečo to robím. Keby som to slovom dokázal, asi by som nepotreboval maľovať. Kreslenie a maľovanie je mojou súčasťou. Oslovuje hlboké vrstvy osobnosti. Veľmi ma vnútorne obohatilo.


14.) Množstvo tvojich obrazov tlmočí tému medziľudských vzťahov. Príbehy medzi mužom a ženou. Osobne sa mi veľmi páčia obrazy ako “Povedz mi” ,” alebo Šťastní ľudia”. Vyžaruje z nich atmosféra dôvernosti, tajnostkárstva alebo jemnej hravosti medzi partnermi. Nie vždy však vyobrazuješ partnerské vzťahy, zaznamenávaš napr. vzťah medzi otcom a dieťaťom, matkou a dieťaťom (obraz Otec). Tvoje obrazy možno vnímať vo viacerých rovinách. Čo je pre teba samotného dôležité, aby sa v nich nestratilo?

V spomínaných obrazoch je hlavnou témou téma ľudského dotyku. Asi by nemohli vzniknúť bez Táni a Laca, fantastických modelov, s ktorými som spolupracoval. Vznikla séria obrazov, ktoré sú veľmi osobné a niektoré z nich, dúfam, nadčasové. Ako figuralista rád pracujem so živými modelmi, ľuďmi, ktorí ma inšpirujú.
V ideálnom prípade je výtvarník čosi ako médium, cez ktoré prechádzajú energie, rytmy života a obraz sa tvorí akoby sám. Inokedy sa človek trápi, hľadá, prepracováva, bojuje, obraz sa rodí bolestne. Paradoxom je, že to, ako vznikol, nemá vplyv na výsledok.
Pri obrazoch, ktoré vznikajú dlhý čas je pre mňa dôležité, aby sa nestratila prvotná inšpirácia. Usilujem si zachovať pocit, ktorý ma viedol ku začatiu práce. Niekedy to nejde, “pre drevo nevidím les”, vtedy obraz nechám tak a robím niečo iné.

15.) Jeden z tvojich posledných obrazov zobrazuje tvár ženy, avšak jej podoba je akoby zastretá závojom tajomstva. Ako tento obraz vznikal? A ako si ho pomenoval?

Máš na mysli druhý obraz z nového triptychu s názvom “Bozk”. Každý obraz má formát 120×100 cm. Na prvom obraze je takmer hyperrealistický portrét. Tvár mladej ženy s našpúlenými ústami a privretými očami v tomto zväčšení pripomína možno krajinu. Na druhom, spomínanom, je realita rozostretá, rozpitá alebo zastretá. Obraz som maľoval vonku na záhrade tak, že som ho oblial vodou a maľoval akrylom do mokrého podkladu. S týmto spôsobom maľby mám skúsenosť skôr z ilustrácií gvašom na papieri v malom formáte. V tomto formáte som to skúsil po prvý raz. Ide o rýchlu prácu, ktorá veľmi závisí od náhody. Výsledok ma príjemne prekvapil. Na treťom portréte som tvár ženy zmenil za javisko, na ktorom sa ocitli surreálne pôsobiaci votrelci: čiernomodré figúry muža a ženy s veľkým okom namiesto hlavy a pes, ktorý má namiesto hlavy veľké ústa. Je to metafora. Celý triptych je prvým, ako verím, z nového cyklu “Psychoportrétov”. Je to môj obľúbený kompozičný postup variácií na danú tému, keď sa v sérii obrazov nemení motív, ale vždy spôsob spracovania. Keď sa vystavia tieto obrazy spolu, vzniká istá vibrácia, zdynamizovanie, animovanie procesu vnímania. Toto napätie ma zaujíma. Akoby v hlave diváka vznikol akýsi mentálny, ideálny obraz, ktorý nikdy nemožno namaľovať. Podobný princíp som zatiaľ využil viac v grafike. Tak prečo nie v maľbe?

Igor Piacka

16.) Keď sa s odstupom času pozeráš na svoje výtvarné diela, ktoré si namaľoval pred desiatimi, pätnástimi rokmi, stáva sa ti, že v nich nachádzaš nové významy, že sa ti nečakane ukážu v inom svetle?

Áno, stáva sa to. Každý obraz je jednak o tom, čo je na ňom a tiež o tom, čo je za ním. Mám na mysli kontext, skryté významy. Divák, ktorý obraz vníma, číta, dešifruje, pridáva vlastnú interpretáciu, ktorá závisí od jeho cítenia, intuície, záujmu, vzdelania, vlastných skúseností. Pri starších obrazoch som aj ja divákom a mám odstup, ktorý mi chýba pri tých nových. Stále platí, že kritériom kvality je čas…

17.) Pri príležitosti olympijskych hier v Soči si vytvoril zbierku poštových známok. Čo si v súvislosti s jej prípravou sám považoval za mimoriadne dôležité?

OH Soči bola moja šiesta olympijská známka. Vždy treba nakresliť športovca v jednom zo športov, v ktorom máme zastúpenie. Doteraz boli známky ku olympiádam, ktoré som robil, ako začarované. Šport, ktorý som zvolil, dopadol pre nás katastrofálne. Niekedy je sekundárnym motívom niečo charakteristické pre krajinu alebo miesto, kde sa hry konajú. V tomto prípade som zobrazil tri za sebou stojace pretekárky v biatlone ako strieľajú na terč. Prvá je biela, druhá modrá, tretia je červená. Trikolóra. Pre obálku prvého dňa som vytvoril grafiku s motívom troch biatlonových bežkýň, na pozadí sú olympijské kruhy so snehovými vločkami vo vnútri. Do tretice sa motív bežkyne objavil na pečiatke. Konečne som zobrazil šport,v ktorom sme na olympiáde uspeli. Vďaka Nasti Kuzminovej.

18.) Aký máš vzťah k športu?

Hrám pravidelne stolný tenis a tenis. Chodím si príležitostne zabehať. V ateliéri mám hrazdu a malé činky, aspoň chvíľu si zacvičím každý deň.

Igor Piacka
19.) Od roku 2003 si na voľnej nohe. Po viac ako desiatich rokoch – môžeš s odstupom času povedať, že to bol dobrý krok?

Áno. Na VŠVU som učil trinásť rokov, to nie je málo. Nikdy som na škole nechcel zostať do dôchodku. Odišiel som predovšetkým preto, lebo som chcel viacej maľovať. To sa mi podarilo. Som slobodnejší. Čo som odchodom zo školy stratil? Najviac mi chýba kontakt so študentami. Inšpirácia bola vzájomná. Na druhej strane, s kolegami z brandže lepšie vychádzam teraz. S niektorými priateľmi sa stretám pravidelne na tenise alebo stolnom tenise, s inými na vernisážach, výstavách alebo sympóziách.

20.) Mení sa s pribúdajúcimi skúsenosťami tvoj pohľad na to, čo by si označil za pekné, alebo naopak, škaredé? Alebo v týchto polohách ani nepremýšľaš?

Takmer vždy rozmýšľam o dualitách. Protiklady ma fascinujú. Pojmy pekné – škaredé sú jednými z nich. Sú relatívne. Estetické kánony sa menia v priebehu storočí, aj v živote jednotlivca je to tak. Môj osobný pohľad na krásu je v mojich obrazoch. Verím, že nielen na krásu vonkajšiu, ale aj na tú vnútornú. Myslím, že človek by mal veriť predovšetkým sebe, svojmu cíteniu. Som otvorený všetkým vplyvom a preto skôr alebo neskôr sa tie silné musia v obrazoch prejaviť.

21.) Ilustroval si viacero knižných publikácií. Aký máš vzťah k literatúre? Čo momentálne čítaš a ku ktorým knihám sa opakovane rád vraciaš?

Pokiaľ ide o beletriu, počúvam ju pri práci. Od Akutagawu až po Zolu, všetko podľa nálady. Rád mám všetky žánre: rozprávky, mýty, fantasy, sci-fi, detektívky, horory, dobrodružné, spoločenské, životopisné aj historické romány, komédie aj drámy. Na nočnom stolíku mám skôr literatúru faktu, monografie umelcov alebo populárne – vedeckú literatúru, napríklad Hawkinga.

22.) Čím umenie ako také obohatilo tvoj život?

Verím tomu, že to, čo človek robí, ho robí tým, čo je. Samozrejme, neplatí to absolútne. V každej profesii sú dobrí aj zlí. Mne dalo umenie obrovský rozmer naviac, slobodu. Nepodlieham žiadnym diktátom, naplno realizujem svoju potrebu tvorivosti. Mnohé moje diela sa stali súčasťou života iných ľudí a to mi dáva pocit, že to má zmysel.

Igor Piacka
23. ) Žiješ a tvoríš v Pezinku. Ktoré miesta v tomto meste máš rád a čo rozhodlo o tom, že si sa v ňom natrvalo usadil?

Spolu s mojou manželkou sme sa prisťahovali do Pezinka pred dvadsiatimi siedmimi rokmi. Našli sme tu domov, priateľov, žičlivé prostredie.
Rád mám miesta, ktoré už nie sú mestom a ešte nie prírodou. Každý deň chodím so psom, vlčiakom Korou, na prechádzku do viníc. Pohľadom na Karpaty začínam väčšinu dní, na prechádzke rozmýšľam o tom, čo ma čaká v ateliéri i mimo neho.
Rád mám tiež Zámocký park, pri ktorom bývame a na ktorý mám výhľad z okna, Štefánikovu ulicu, kde sme žili desať rokov a veľa iných miest, ku ktorým ma viažu spomienky.

24.) Tvoja manželka, Júlia Piačková, je tiež úspešnou výtvarníčkou. Ako sa nažíva dvom umelcom z tej istej brandže pod jednou strechou?

Manželka pracuje veľa s deťmi, učí na ZUŠ-ke. Má veľa rozmanitých záujmov a veľký intelektuálny rozhľad. Je pre mňa trvalou inšpiráciou. Na rozdiel odo mňa má okrem výtvarnej i literárnu múzu. Jej poviedky sa mi páčia, rovnako obrazy. Ako výtvarníci máme každý svoj výtvarný svet a snažíme sa nedávať si tzv. nevyžiadané rady. Pokiaľ ide o tie vyžiadané, samozrejme si navzájom pomáhame, radíme sa, často spolu vystavujeme. Namaľovali sme spolu niekoľko obrazov, ilustrovali knihu a v blízkej budúcnosti výjde náš spoločný filatelistický produkt, hárček, venovaný ochrane prírody, oblasti Poľana. Každý z nás urobil na ňom jednu známku, manželka bociana čierneho a ja vydru riečnu.

25.) Býva tvojim prvým kritikom? Rozprávate sa o svojich obrazoch?

Áno, ale nebýva to pravidlom. O obrazoch iných autorov sa rozprávame často. Mnohých máme radi obaja, napríklad Vrubeľa alebo majstrov secesie Klimta a Muchu. Nedávno nás nadchla výstava Diega Vélazqueza vo Viedni.

26.) Syn Frederik zdedil po tebe a tvojej manželke výtvarný talent. Čo ho v maľovaní momentálne najviac baví a myslíš si, že pôjde vo vašich šľapajach?

Frederik v detstve veľa kreslil. Dnes ho baví street art a grafitti. Jeho prostredníctvom ma inšpirovali tieto štýly. Tiež sme spolu urobili zopár obrazov. V poslednom období sa však viac venuje hudbe, najmä štýlu drum and bass a jeho rozmanitým podobám. V dome dunia rytmy jeho hudby. Nechám sa prekvapiť, ktorá múza u neho preváži…

Citáty:

„Výborný obraz potrebuje ešte niečo naviac, niečo, čo sa nedá zopakovať- vyžarovanie. Možno sa iba oň pokúšať a veriť, že aspoň občas sa to podarí.“

„Myslím, že ako výtvarník sa usilujem vytvárať také diela, na ktorých sa objavuje to, čo mi na dielach iných výtvarníkov chýba a zároveň to, čo sa mi na dielach iných páči.“

„Štýl nerozhoduje, rád uverím výtvarnej pravde, ak je pre mňa presvedčivá. Nemám rád povrchnosť, diletantstvo, pozérstvo, bad painting.“

„Kreslenie a maľovanie je mojou súčasťou. Oslovuje hlboké vrstvy osobnosti. Veľmi ma vnútorne obohatilo.“

„V ideálnom prípade je výtvarník čosi ako médium, cez ktoré prechádzajú energie, rytmy života a obraz sa tvorí akoby sám.“

„Stále platí, že kritériom kvality je čas…“

„Môj osobný pohľad na krásu je v mojich obrazoch. Verím, že nielen na krásu vonkajšiu, ale aj na tú vnútornú.“

„Verím tomu, že to, čo človek robí, ho robí tým, čo je.“

„Mnohé moje diela sa stali súčasťou života iných ľudí a to mi dáva pocit, že to má zmysel.“


Art
Author: kaminotes

Get Connected