otvaracia foto3

S Maruškou som sa stretla vďaka známemu bratislavskému fotografovi Jurajovi Bartošovi. Spoločne pracujú na projekte, ktorý sa zaoberá mapovaním adopcie rómskych detí. Konkrétnejšie, životom detí v náhradných rodinách. Odpoveď na otázku, čo ich k tomu viedlo, mi poskytla Maruška: „Chcela som spracovať tému rodiny. Rodiny, ktorá je nová, vzniká z inej, ktorá sa rozpadla. Čiastočne to súviselo s mojou snahou pochopiť vlastnú rodinu.“ Sú témy, ktoré sú citlivé a intímne. Adopcia je z môjho pohľadu jednou z nich. O to viac si vážim, že tento rozhovor mohol vzniknúť.

Rozhovor s Máriou Michalovou

Pripravila:  Kamila Balcová

Foto: Juraj Bartoš

Rodičia si ťa adoptovali, keď si mala rok a pol. V akom prostredí si vyrastala?

Narodila som sa v Bratislave, kde som aj vyrástla. Mala som dve staršie a jednu mladšiu sestru. Moje detstvo bolo plné hier s množstvom priateľov a prístupom ku kultúre. Moji rodičia nás často brávali do divadla, na festivaly, koncerty a rôzne iné podujatia. Vyrastala som akoby v bratislavskom undergrounde. Môj otec je majiteľom Artfora. Náš život sa krútil okolo dobrých kníh, dobrej hudby a v prvom rade ľudí, ktorí chodili a chodia do artfora. Moje detstvo bolo v podstate veľmi idylické a šťastné.

Kedy a za akých okolností si sa dozvedela, že si adoptovaná?

U nás doma sa o adopcii veľa hovorilo. Od detstva viem, že som adoptovaná. Moji rodičia o tom vždy hovorili ako o niečom, čo je úplne normálne. Neprikladali tomu veľký dôraz, nerobili nikdy rozdiely medzi mnou a mojimi sestrami. Bola som ich dieťa rovnako ako ich tri biologické dcéry.

Ako táto informácia zmenila pohľad na tvoj život?

Fakt, že som adoptovaná, menil a aj mení doteraz môj pohľad na rôzne veci. Môj vzťah s rodičmi to ale určite nemenilo. Mení to môj pohľad na spoločnosť ako takú. Na to, ako sú veci okolo adopcie vo všeobecnosti vnímané spoločnosťou. Tiež to mení môj pohľad na materstvo. Mám trojročnú dcéru Miu. Myslím si, že až vďaka narodeniu vlastnej dcéry som sa dokázala vyrovnať s tým, že moja biologická matka nebola nikdy schopná postarať sa o svoje deti. Neviem si úplne predstaviť čo prežívala, keď vedela, že svoje deti musí opustiť. No narodenie mojej dcéry ma doviedlo k odpusteniu. Prestala som sa hnevať na svoju biologickú mamu za to, že nás opustila,ako aj za to, že sa správala veľmi nezodpovedne počas tehotenstva.

M 2

Mala si krízové obdobie? Ako sa prejavovalo?

Mala. Krízové obdobie prišlo, keď som mala asi trinásť rokov. V tom čase som mala pocit, že nedokážem nájsť samu seba bez toho, aby som nespoznala svoje biologické korene. Potrebovala som vyplniť dieru dezinformácii od svojho narodenia do roku a pol, kedy si ma adoptovali moji rodičia. Pomáhali mi vyrovnať sa s tým a skúšať sa hľadať aj bez toho, aby som musela vedieť všetko o svojej minulosti. Tiež mi pomohla pani Krausová, riaditeľka detského domova, v ktorom som bola umiestnená. V tom čase už pracovala ako sociálna terénna pracovníčka v rómskej osade. Boli sme s mojou mamou za ňou. Trochu si na moju biologickú mamu pamätala. Asi prvé, čo mi povedala, keď sme sa stretli, bolo: „ Maruška, ako veľmi sa na svoju mamu podobáš.“ Bola som strašne rada, že to povedala a pamätám si to, akoby to bolo dnes. No tiež povedala aj to, že mama bola alkoholičkou, a teda nebola schopná postarať sa o svoje deti. Pani Krausová tiež povedala, že som nebola nechcené dieťa. V tejto súvislosti treba povedať, že je ťažké vyrovnávať sa s pocitom odmietnutia, opustenia. Na nechcené deti sa nikto neteší, nikto im nespieva, kým sú v bruchu u svojej mamy. Nikto ich nehladí, nikto sa s nimi nerozpráva. Netešia sa na tento svet. Moja mama za mnou chodila do dojčenského ústavu, navštevovala ma. Nie vždy ju ku mne pustili, pretože bola opitá. Keď som sa narodila, nebola na tom veľmi dobre. Päť rokov po mne sa mi narodil biologický brat Šimon. Po tých piatich rokoch bola mama na tom už veľmi zle. Nezvládala problém s alkoholom a bola na ulici. Po rozhovore s pani Krausovou som už nebola natoľko presvedčená o tom, že stretnutie s mamou potrebujem na to, aby som našla samu seba. Raz mi moja mama pri jednom našom rozhovore položila otázku: „ Vieš, čo by si povedala svojej mame, keby ste sa stretli?“ Nevedela som odpovedať. Vtedy som sa rozhodla, že kým to nezistím, nestretnem sa s ňou. Neviem, či sa stihneme stretnúť. Ešte stále nepoznám odpoveď.

Zadefinovala si si nanovo vzťah k tvojim adoptívnym rodičom?

S rodičmi som počas tohto obdobia mala dobré vzťahy, nemusela som ich obnovovať. Viem, že sa kvôli tomu trápili. Náš vzťah to ale neovplyvnilo.

Si v kontakte s biologickým bratom Šimonom?

Áno. So Šimonom sa sem tam stretneme. Väčšinou na chvíľku na pive. Sme si veľmi podobní a pritom tak odlišní. Hovoríme spolu občas aj o adopcii, ale viem, že to nie je Šimonova obľúbená téma. Som rada, že sa máme navzájom.

Mám pocit, že sa na adopciu neraz nazerá z dvoch extrémnych pohľadov. Jeden je romantický, druhý predstavuje strach, obavy. Ako sa pozeráš na problematiku adopcie? V čom z tvojej skúsenosti vidíš najväčšie úskalia?

V prvom rade si myslím, že adoptovať si dieťa je strašne ťažké. Chce to veľa lásky a odvahy. To dieťa je dieťa z niekoho úplne iného. Zažilo čosi iné ako biologické deti adoptívnych rodičov. Nesie si so sebou balíček tráum a nešťastia, ktoré s ním adoptívny rodič jedného dňa musí otvoriť a popasovať sa s tým, čo je vo vnútri. Neviem veľmi pomenovať úskalia, pretože si myslím, že je to príliš individuálne. Každé dieťa je iné. Každé má inú históriu. Iných rodičov, iné traumy. Nedá sa to generalizovať. Myslím si však, že pre každé adoptované dieťa je ťažké vyrovnávať sa s pocitom odmietnutia.

4878

Adoptovanie si dieťaťa predstavovalo v spoločnosti ešte donedávna tabu. Ty sa téme adopcie venuješ. Zmenilo sa podľa teba v tomto smere niečo? Je slovenská spoločnosť adopcii naklonená?

Nie som tak stará, aby som to vedela zhodnotiť, no myslím si, že sa zmenilo veľa. V čase, kedy moji rodičia uvažovali o adopcii rómskeho dieťaťa, to ani zďaleka nebolo normálne. Bolo to veľmi nenormálne. Hovorilo sa o tom málo. Či už o opustených deťoch, alebo o adopcii ako takej. Dnes je táto téma otvorenejšia. Minimálne ja mám pocit, že sa o nej hovorí viac a ľudia sú k téme prívetivejší.

Ako vnímaš názor, že adopcia je vkročenie do neistých vôd, nakoľko nevieme, aké gény sa v dieťati v dospelosti prejavia?

Dieťa, ktoré si adoptívny rodič berie z detského domova, nie je jeho dieťa. Má svojich rodičov. Teda aj svoje gény, genetiku. Myslím si, že je to určite akési vkročenie do neistých vôd. Na druhej strane si nemyslím, že by sme u nás doma mali s týmto problém. U nás sa to neriešilo. Moji rodičia neprikladali tomu žiaden dôraz. Veľa ľudí je toho názoru, že to sú gény a adoptované deti sú prakticky nezvládateľné. Dalo by sa veľa o tom polemizovať. Ja som asi toho názoru, že je to hlavne o výchove. O tom,ako rodičia spracujú tému adopcie a ako k nej pristupujú.

Si Rómka. Je podľa teba výchova rómskeho dieťaťa v niečom špecifická? Myslíš, že možno hovoriť o rómskej duši, ktorá má svoje vlastné „volania“?

Nemyslím si. Je pravda, že Rómovia majú svoje špecifiká, no nemám pocit, že by výchova rómskeho dieťaťa mala byť v niečom iná. Moji rodičia neprikladali mojej národnosti zvláštny dôraz, teda asi by nevedeli hovoriť o špecifikách vo výchove. Aj keď poznám rodičov a ich deti, čo lipnú na rómskej identite. Ja osobne v tom nevidím veľký zmysel. Zmysluplné mi príde vzdelávať rómske dieťa o histórii Rómov, o tom, odkiaľ prišli do Európy, ako kočovali a prečo museli prestať. O tom, prečo zabúdajú „svoje“ remeslá, jazyk, pesničky, kultúru. Minule mi moja kamoška, čo má adoptovaného rómskeho chlapca a o rok staršieho biologického syna, povedala : „ Kam sa hrabú tie gadžovské deti…“ V niečom sú možno rómske deti, alebo Rómovia vo všeobecnosti, temperamentnejší.

S Jurajom Bartošom spolupracujete na projekte Integrácia rómskych detí. V čom spočíva?

Prvý plán bol spojený s integráciou rómskych detí. Chceli sme robiť projekty, ktoré sa venujú rómskym deťom, no po niekoľkých stretnutiach s Jurajom sme sa rozhodli pre fotografovanie rodín, ktoré majú adoptované rómske deti. Chcela som spracovať tému rodiny. Rodiny, ktorá je nová, vzniká z inej, ktorá sa rozpadla. Čiastočne to súviselo s mojou snahou pochopiť vlastnú rodinu. Aj súčasnú, aj tú, ktorá sa kedysi rozpadla. Chceme teda mapovať rodiny žijúce v Bratislave s adoptovanými deťmi.

M 3

Čo je podľa teba najväčšou prekážkou v integrácii rómskych detí?

Ako prvé mi napadne historický kontext. História Rómov, a to, prečo sú dnes aj na Slovensku a na rôznych územiach Európy. V dobe, kedy im bolo zakázané kočovať, robiť remeslá a vychovávať deti, sa stali votrelcami kamkoľvek prišli. Rómovia sú početný národ bez vlastnej krajiny, kultúry, jazyka. Tak je to dodnes. Žijú v inom vesmíre. V iných hodnotách a predstavách o živote. To bolo zrejme prvou a možno najväčšou prekážkou, ktorú nikto doteraz nezvládol vyriešiť alebo spracovať. Teda neviem, či sa úplne dá hovoriť o integrácii detí, skôr o integrácii národa.

 Sú rodiny ochotné pootvoriť vám dvere ich súkromia?

 Na naše prekvapenie, áno. Väčšinou sú rodičia adoptovaných detí nadšení z tohto projektu a nápadu. Vidia v ňom rôzne využitie. Niekedy viac, ako my s Jurajom. No nie všetci. Stretla som sa aj s rodinami, ktoré ponuku na fotografovanie odmietli.

Proces adopcie nie je práve jednoduchý a priamočiary. S akými problémami sa rodiny najčastejšie potýkajú?

 Neviem, či dokážem na túto otázku odpovedať. No v konečnom dôsledku si myslím, že najčastejšie sa stretávajú s inakosťou. Kedy často narážajú na odlišnosť dieťaťa od seba, či svojich biologických detí a naopak. Adoptované dieťa sa môže cítiť nepríjemne kvôli inakosti od svojej adoptívnej rodiny. Pamätám sa na narodenie mojej dcéry Mie a neuveriteľný pocit z podobnosti. Konečne sa na mňa niekto podobal. Bola iná, ale moja.

61

Čo ťa na tomto projekte najviac inšpiruje?

 Inšpirujú ma rodičia, s ktorými sa stretávame. Rada ich počúvam, ako pekne rozprávajú o svojich adoptívnych aj biologických deťoch, ako aj o adopcii samotnej. Dáva mi to rôzne pohľady na danú tému. No asi úplne najviac ma na celom projekte baví prepájanie rôznych svetov, ktoré žijem. Mám rada umenie, mám rada fotku a mám rada sociálne témy, ako napríklad téma adopcie. Páči sa mi, keď majú veci rôzne dimenzie okrem toho, že rada spoznávam tak skvelých ľudí ako tých, čo sme mali doteraz možnosť fotografovať.

V minulosti, keď dieťa nepočúvalo, rodičia ho postrašili, že ak nebude poslúchať, pôjde do detského domova. Väčšina ľudí má o  detskom domove buď skreslenú, alebo žiadnu predstavu. Aké je to miesto?

Je to smutné miesto. Je to miesto, kde sú deti bez budúcnosti. Asi tak nejak by som také miesto definovala. Bez budúcnosti v zmysle toho, ako na mňa pôsobia deti, ktoré tam žijú.

 Zaujímala si sa niekedy o dôvody, prečo sa tvoji rodičia rozhodli pre adopciu, keď už vychovávali vlastné deti?

Zaujímala som sa o to, prečo si rodičia chceli adoptovať dieťa. Neviem, či som vlastne niekedy dostala exaktnú odpoveď. Myslím, že chceli dávať nové šance na život. Chceli prispieť k tomu, aby mal niekto novú šancu. Svoje deti už mali. Teda nešlo „len“ o dieťa. Išlo o dobrú vec. O to meniť svet, spoločnosť, človeka.

 

Zaujal Vás rozhovor? Vyjadrite svoj názor naň  na fb kaminotes , v commente alebo zdieľaním príspevku.

 

 


Lifestyle
Author: kaminotes

Get Connected