IMG_8622

Ľudia, ktorí sa rozhodli pre emigráciu, nevedeli, či sa budú môcť niekedy vrátiť späť do vlasti. Dôvody mali rôzne. Pred pádom železnej opony to bol najmä útek pred komunistami, prenasledovanie za politické či náboženské presvedčenie, ale aj vidina lepšieho života na západe. Akonáhle krajinu opustili, boli odkázaní už len sami na seba. Príbeh každého emigranta je jedinečný. Tento rozhovor je príbehom o priebojnosti, odvážnosti, vytrvalosti a viere vo vlastné schopnosti.

Rozhovor s Georgina Stec, Pripravila: Kamila Balcová

Kedy si sa rozhodla, že chceš odísť?

Mohla som mať tak 18 – 19 rokov. Už vtedy som nesúhlasila s politickým zriadením v Československu. Chcela som cestovať, spoznávať cudzie krajiny. Lákalo ma vlastné podnikanie. Bola som zamestnaná ako šička. Šila som oblečenia. Aj po práci som si doma privyrábala šitím, robila som to načierno. Takže som bola stále v strachu, či ma niekto neudá a skončím vo väzení.

Nápad emigrovať vyprovokovala situácia, keď sa moja najstaršia sestra vydala za Juhoslovana žijúceho na Morave, ktorý mal juhoslovanské občianstvo. Brat môjho otca býval v Kanade a moja sestra sa oficiálne vysťahovala z Čiech do Kanady. Krátko na to prišla domov na návštevu a veľmi stručne a pravdivo mi povedala, ako to vyzerá na západe. Od tej chvíle som začala plánovať útek.

Ako prebiehal proces emigrácie?

Samozrejme, nebolo to jednoduché. Hovorím o období medzi rokmi 1978 až 1981. Trvalo mi to tri roky. Potrebovali sme sa dostať s  vtedajším mojím manželom na dovolenku do Talianska alebo Juhoslávie, odkiaľ sa dalo v tom čase utiecť na západ. Na vycestovanie sme potrebovali povolenie úradov, tzv. výjazdnú doložku. Keďže sme nemali deti, nepustili nás spolu, pustili buď jedného alebo druhého. Keď sme však tretí rok vyplnili žiadosť, pustili nás nejakým zázrakom oboch do Juhoslávie. Zaplatili sme si dovolenku cez cestovnú agentúru. Rozpredali sme všetko, čo sme mali. V tom čase sme bývali v byte v paneláku a na poschodí nad nami bývalo plno policajtov. Mali sme dve autá, škodovku a trabanta a krásnu sedačku, pekný koberec, 2 farebné televízory. Všetko sme to predali. Ľudia samozrejme nesmeli vedieť, že utekáme. Všetko muselo byť v tajnosti. Nemohla som to však vydržať. V tom čase som robila pre jednu spoločnosť z Prahy správkyňu na chate v českých horách. Pozvala som si tam najbližšie kamarátky a spravila rozlúčkovú párty. Ale neverili mi.

Onedlho na to sme si s manželom zbalili kufre a vyrazili do Juhoslávie. Cesta bola hrozná. Cestovali sme autobusom z Prahy. Skôr ako sme vyrazili do Juhoslávie, dala mi sestra kontakt na človeka, ktorý nám mal pomôcť dostať sa do Talianska. Keď sme prišli do Juhoslávie, zistili sme, že polovica ľudí z autobusu chce utiecť tiež. Cestoval s nami človek, delegát cestovnej agentúry, ktorý bol poverený tým, aby nás všetkých sledoval. To znamenalo, že sme sa museli každý deň hlásiť v  presne určený čas na raňajky a večeru. Dohovorili sme sa, že každý z nás čo sme plánovali útek, preverí inú trasu. Ja som išla s manželom do Belehradu k príbuznému manžela mojej sestry, ktorý nás mal skontaktovať s tým človekom, čo nám mal pomôcť. No nedopadlo to dobre. Skončil vo väzení, pretože vyrábal falošné pasy. Vrátili sme sa teda naspäť na večeru. Ak by sme neprišli, delegát cestovnej agentúry, by vyhlásil poplach a všetko by sa skomplikovalo. Z Belehradu sme šli naspäť do hotela rýchlikom. Počas cesty sme zistili, že v prvej triede tečie v záchode teplá voda. To znamenalo, že nad stropom musel byť priestor, v ktorom bol malý ohrievač na vodu. Dosť miesta na to, aby sme sa tam schovali.

Rok predtým bola veľká invázia emigrantov do Talianska. Taliani uzavreli hranice a prejsť sa dalo len veľmi ťažko. Nemali sme východisko, každý z tých 18 ľudí, čo utekali, sa snažil vybrať si najlepšiu možnú trasu. My sme sa nakoniec rozhodli pre túto rýchlikovú. V deň úteku sme si dali ráno raňajky, ja som si zobrala iba kabelku, pretože sme nemohli byť nápadní. Všetky veci sme nechali na izbe a vyrazili na nádražie.

Peňazí sme mali tak akurát – asi sto dolárov. Mala som krásne šaty od sestry z Kanady, ktoré som predala za 20 dolárov. Za to som kúpila lístok na vlak, ale iba do prvej stanice do Rakúska. Keď rýchlik prišiel, nasadli sme, manžel ma vyteperil vo vlaku do priestoru, ktorý sme predtým objavili. Ležali sme tam 16 hodín – na železných rebrinách pol metra od seba vzdialených. Keď sme priši na hranice, hovorím manželovi: „Milan, oni nás tu určite nájdu, majú psy, vždy predsa na všetko prišli. “ Keď sa vlak rozbehol, úplne mi spadol kameň zo srdca.

 A boli ste v Rakúsku….

Áno, boli sme v Rakúsku! Keď sme prišli do Viedne, skoro hodinu sme ešte sedeli vo vlaku, pretože sme mali strach odtiaľ vyjsť. Ale potom sme počuli, že sa pod nami bavia ľudia. Prišli opravári. Zistili, že netečie teplá voda. Museli sme porušiť nejaké drôty. Menili náradie, nemohli sa tam dostať. Potom odišli a my sme si povedali, že musíme vypadnúť, lebo inak by nás tam chytili. Vyskočili sme z vlaku. Ihneď som zavolala sestre, ktorá mi vždy hovorievala: ,, Zavolaj, keď sa niekam dostaneš. ” A ja jej teda hovorím.: “ Som vo Viedni, čo mám robiť?“

IMG_8626

 Po dramatickej ceste ste vystúpili v „slobodnom svete,“ čo nasledovalo?

Sestra mi poradila, aby som začala kričať na prvého policajta, ktorého uvidím: ,, Politische Asyl, politische Asyl.” Policajtov sme nevideli, ale niekoho sme sa spýtali, ako sa dostaneme na policajnú stranicu. Zrazu sme prišli k baráku s mrežami, za ktorými hrali policajti karty. A ja im teda hovorím: “ Politische Asyl.” A oni mne na to: „Nie, dneska večer sme zavretí, zajtra.“ Tomu som akosi porozumela. Ukázali sme im naše pasy. Videli, že sme utečenci. No nepovedali nič.

Išli sme teda do hotela. Nespala som celú noc. Na druhý deň sme sa vrátili a oni nás poslali zas na inú adresu. Nikto sa nevzrušoval. Keď sme tam konečne dorazili, vinula sa pred nami fronta ľudí ako na mäso. Čakali sme celý deň. Nedostali sme sa na rad, iba sme si vypočuli: „Dnes už nie, príďte zajtra.“ Mala som pri sebe ešte nejaké zlaté retiazky, prstienky. Musela som to predať, prakticky za nič. A opäť hľadať hotel. Prvý čo sme v okolí našli bol za 90 dolárov, čo bolo dosť. Chodili sme od hotela k hotelu a zisťovali, koľko stojí noc. Všetko bolo drahé, drahé, drahé.  Zrazu sme narazili na hotel za 20 dolárov. Zaplatili sme. Boli sme uťahaní, dali sme si sprchu a išli sa niekam najesť za pár šupiek. Keď sme sa vracali, bola už tma. Zrazu len pozerám a pred našim hotelom – kurvy. Vtedy mi to došlo. Hovorím manželovi: „ Milan, to je hodinový hotel! Tých 20 dolárov bolo myslených na hodinu. Aj to málo, čo nám ostalo, bude preč. “ No našťastie, všetko bolo v poriadku. Boli sme tak neskutočne radi! Na druhý deň ráno sme sa spakovali, zaplatili a odišli na policajnú stanicu. Opäť sme sa nedostali na rad, pretože sme prišli neskoro, nevedeli sme to nájsť. Myslím, že na tretí deň sa nám to podarilo konečne vybaviť.

 Kam smerovali vaše ďalšie kroky?

Poslali nás do Traunkirchenu, čo bolo stredisko pre migrantov v Rakúsku. Zavreli nás tam minimálne na 3 alebo 5 dní, pretože museli prešetriť naše doumenty. Následne začali ľudí rozposielať po Rakúsku. My sme sa dostali na nejaký Gasthoff pri Gratzi, naspäť k juhoslovanským hraniciam. Bolo nás tam asi 15 párov, pár Poliakov, Čechov. Ostali sme tam 9 mesiacov.

 Prečo tak dlho?

My sme utiekli v lete v roku 1981. V auguste bol v Poľsku prevrat. Do Rakúska prišlo v tom čase viac ako 100 000 poľských migrantov. V jeden deň prišli a do troch mesiacov boli preč. A tak to bolo neustále. Ja som sa kvôli tomu vybrala dvakrát stopom do Viedne, pretože som si chcela ujasniť, ako je možné, že ich okamžite púšťali a my sme museli tak dlho čakať. Po 8 mesiacoch nám konečne papiere vybavili.

Čo to v reále znamenalo?

Previezli nás naspäť do Traunkirchenu. Po tej poľskej invázii to tam vyzeralo hrozne. Spalo sa na chodbách, záchody upchaté. Spali sme v gumákoch, chodili sme v  sračkách. Deti, mamy, mladí, chlapi – všetko to spalo na kope. Ženy si držali peňaženky, pretože sa kradlo, znásilňovalo. Niečo hrozné. Boli sme tam našťastie iba tri dni a odtiaľ sme už leteli do Kanady.

 Aké boli vaše prvé pocity po prílete do Kanady?

Sestra nás čakala na letisku v Toronte. Keď sme vychádzali z lietadla, rozhliadla som sa po okolí a srdce mi hovorilo: si doma. Cítila som sa bohovsky! Ale len do chvíle, než sa mi angličtina odrazila v ušiach. V tom momente ma premkol pocit: Čo to je, čo po mne chcú, ja im nerozumiem! Uvedomila som si, že to nebude všetko také krásne a jednoduché, ako to vyzerá.

Pretože sme boli českí emigranti a nie napríklad čínski, nemali pre nás prekladateľa, ktorý by nám pomohol spraviť úvodné interview. Hľadali teda cez rozhlas niekoho na letisku, kto vie po česky. Samozrejme, moja sestra nás tam čakala, celá nervózna, kde sme. Trvalo to hádam aj hodinu od pristátia lietadla. Všetci emigranti boli už preč, len my sme tam ešte sedeli. Zrazu som ju zbadala, s krásnym kožušinovým golierom okolo krku, rozháňajúc sa lakťami medzi policajtami a kričiac: “ To je moje ségra, já ju chcem!”

georginka 21 (1 of 1)

Ako ste sa začali v Kanade udomácňovať?

Ihneď nám ponúkli apartmán v meste, ale bolo to tam špinavé. Sestra povedala, že nás tam bývať nenechá. Absolútne nie. Povedali nám, že môže skúsiť nájsť iný priestor, čo aj spravila. Platili sme zaň 350 dolárov, zvyšok dorovnala vláda. Dali nám stôl, matrac, základné vybavenie. Škola sa nám začala asi tak o 2 mesiace po nasťahovaní, ja som ju navštevovala 2 a pol mesiaca. Stretla som sa tam s jednou Slovenkou, ktorej manžel robil vo fabrike na šitie opravára strojov. Keďže som vedela šiť, zobrali ma tam a v tom momente akákoľvek finančná podpora od governmentu pre mňa padla.

Môj muž chodil ešte do školy, bolo to platené vládou. Vo fabrike som začala robiť asi za 350 dolárov mesačne. To bolo v roku 1982, v Kanade zúrila veľká ekonomická kríza. Nájsť prácu bolo ako nájsť zlato. Keď ti ju niekto ponúkol, nepýtala si sa za koľko. Hlavne, že si ju mala. Môjmu mužovi našla sestra prácu až po roku. Bol murár. Nevedel hovoriť po anglicky, sťažovalo mu to možnosť zamestnať sa. Ja som mala výhodu, že môj majster bol Slovák.

Aká bola v práci atmosféra?

Bolo to úplne iné ako doma. Nikto sa s nikým nebavil. Každé dve hodiny sme mali 15 minútovú prestávku, pol hodinu na obed. Po obede, po dvoch hodinách, zase 15 minútovú prestávku. No a robilo sa. Šokovolo ma, že akonáhle zazvonilo na koniec šichty, za 5 minút bola fabrika prázdna. Nie ako u nás doma. Tu už stáli všetci v rade, označovali karty a než som sa stačila otočiť, boli preč. Nikto sa príliš s nikým nebavil. Angličtina bola pre mňa ťažká. Zabrala mi veľa času, pretože sme žili s rodinou, kamarátmi a všetci hovorili po česky. To mi samozrejme nepomohlo k tomu, aby som sa ju rýchlo naučila. A tiež, ja som nebola človek na reči.

Keď som sa pripravovala na získanie občianstva, dostala som otázky a odpovede, ktoré som sa musela naučiť, aby som vedela odpovedať. Párkrát som sa pýtala kolegýň v práci na správne odpovede, no neboli o nič múdrejšie ako ja. Kanaďanky a nevedeli, kto je prime minister, napríklad.  O občianstvo si v tom čase mohla požiadať, ak si žila tri roky v Kanade a neopustila ju na dlhšie ako 1 či dva dni. Celé to prebiehalo tak, že si vyplnila prihlášku, po 6 mesiacoch ťa pozvali na interview, kde sa ťa pýtali na otázky, ktoré ti predtým dali na naštudovanie. Musela si preukázať, že otázkam rozumieš. Keď si úspešne prešla pohovorom, stala si sa Kanadským občanom.

Ako dlho si bola vo fabrike zamestnaná?

Vo fabrike som robila 6 rokov a nakoniec som im tam strhala normy. Ako správny český človek som začala veci vylepšovať a robiť nadnormy. Mala som tam kamaráta, Slováka, ktorý bol mechanik a pomohol mi veci zrealizovať. Hovorím mu : Toto je tu zle, tu mi daj kúsok dosky a podobne. Ja som zašívala strečovací materiál na rukávy a podľa toho, koľko stoviek som ich urobila, som dostala zaplatené. Normálne zamestnanci robili 70-90%, no ja som stíhala 120 %. A keď som s pomocou toho Slováka urobila ešte vylepšenia, urobila som 250 %, čomu sa majiteľ hrozne čudoval. Jeden deň prišiel ku mne, pozoroval ma, či to nejak nefixlujem. Pravidelne musel robiť report do Montrealu, kde bola centrála. Tam zistili, že im niekto robí 250% , čo boli normy už len pre mašiny. A aj tá mašina robila iba 160% . Dokonca sa prišlo na mňa pozrieť 5 papalášov z Quebecu, pretože im nešlo do hlavy, že robím viac ako mašina. Šéf chcel zo mňa urobiť supervisku. Funkcia, v ktorej donášaš na ľudí, čo robia dobre, čo zle. Žandára som mu robiť ale odmietla.

Okrem toho som v noci chodievala na dážďovky 3 roky. Posielali sa do Francúzska. Za 1000 dážďoviek si dostala 22 dolárov. Vyrazilo sa v noci po 12-tej hodine. Bolo nás asi 12 ženských, navliekli sme si baterku na čelo, obuli gumáky a šlo sa. Ja som nazbierala za noc aj 5000 dážďoviek, za čo som dostala 100 dolárov. To boli veľké peniaze a cashovka!

Normálne sa u nás v továrni pracovalo do pol štvrtej. Okrem toho som si našla ešte prácu ako šoférka – od 3-tej hodiny poobede do polnoci. Rozvážala som po Burlingtone Portugalky, ktoré chodili upratovať fabriky. Tie fabriky boli tri. O 11-tej večer som ich vyzdvihla, utekala sa domov prezliecť, odtiaľ na dážďovky na 12-tu. Z dážďoviek som prišla ráno o 6 -tej hodine, hodila som si sprchu, obliekla sa a išla do fabriky šiť.

A kedy si spala?

Asi v aute na dážďovky ( smiech) .

Vo fabrike som robila 6 rokov. Potom som si našla inú prácu – rozvážala som noviny. Nemala som nad sebou žiadneho bossa, poznávala som mesto – to bola práca pre mňa. Keď som prišla na úvodné interview, trošku som im už rozumela, ale nie moc. Spýtala som sa ich, kedy môžem začať a oni, že hneď. Trénovali ma na určitú trasu, čo bol Dundas. Nebolo to jednoduché. Zaúčanie trvalo len tri dni a potom som už musela zvládnuť všetko sama. Predo mnou boli dlhé dni a dlhé večery. Prvýkrát som rozvoz skončila o dvanástej na obed.  Keď som prišla naspäť do práce, čakalo ma 50 sťažností. Avšak, ako správna Európanka, Češka, som to nakoniec zvládla a za 14 dní som bola jednička.

IMG_8628

Spomínala si mi, že si mala v pracovnom živote možnosť veľa cestovať. Ako k tomu došlo?

Vedúci z Toronto Star Distribution hľadal výpomoc do officu. Spýtal sa ma, či by som nechcela pre neho pracovať na čiastočný úväzok. Súhlasila som, po skončení pracovnej doby v novinách som tam vždy na pár hodín zašla. V krátkom čase, vedúci asi vo mne videl, že mám talent, ma požiadal, či by som pre neho nerobila na plný úväzok. Našla som si za seba náhradu a začala robiť u neho. Od momentu, čo som k nemu nastúpila, sme implementovali počítač, s jeho manželkou sme išli na kurz, kde sme sa naučili základné úkony spojené s prácou na počítači. Dvakrát do roka sme sa zúčastňovali súťaží, ktoré predtým nikdy nevyhrali. Odkedy som začala pre nich pracovať, vyhrali každý rok. Bol to môj prvý gól. Výhry z týchto súťaží predstavovali väčšinou zájazdy mimo Kanadu, ako napr. cestu na Kanárske ostrovy, do Európy, Ameriky. Precestovala som s nimi veľkú časť sveta. Pracovala som tam desať rokov, mala som pod sebou 30 ľudí. George, majiteľ podniku, mi sľúbil, že keď prestane chodiť do officu, urobí zo mňa partnera. Keď ten čas nastal, jeho manželka priviedla syna, čo ma napálilo. Pracovala som pre nich sedem dní v týždni za málo peňazí, s perspektívou, že budem raz majiteľkou spoločnosti. To sa však napokon nestalo.

Prácu si teda zmenila…

Zoznámila som sa s majiteľom nábytkárskej spoločnosti. Chystal sa otvoriť obchod v Hamiltone. Povedala som mu, že mu pomôžem. Cez víkendy som teda chodila na zapracovanie do centrály v Mississauge a cez týždeň som robila ešte stále u Georgea. Trvalo to asi dva mesiace. S mojou priemernou angličtinou som bola number 1 sales person každý týždeň. A to som tam robila iba v soboty a nedele. Domáci, čo vo firme pracovali celý týždeň, nedokázali urobiť taký obrat ako ja za víkend.

Než prišiel marec, obchod v Hamiltone sa otvoril. Vedúci si ma zavolal do officu a hovorí: čo by si povedala na to, keby si mi manažovala obchod v Brantforde? Vyvalila som na neho oči a hovorím mu: Šefíku, ja som sľúbila, že budem pomáhať v Hamiltone. Začala som však o tom premýšľať a navrhla som mu, že ak mi zaplatí viac ako som dostávala v predošlej práci, tak to skúsim. Spýtal sa ma, koľko chcem. Pridala som si stovku. Dohodli sme sa na plate 450 dolárov na týždeň. V Brantforde boli dvaja zabehnutí zamestnanci. Pre spoločnosť pracovali už päť rokov. Ja som sa musela učiť všetko od piky. Nerobilo to dobrú krv. Zašlo to dokonca až tak ďaleko, že som musela v jednom prípade volať na zamestnankyňu políciu. Nakoniec sa to však vyriešilo. Než skončila sezóna, šéf si ma opäť zavolal do officu a hovorí: Hľadám manažéra do hlavného officu, nechcela by si to miesto? V hlavnom office pracovalo už osem rokov mnoho zamestnancov, ktorí to miesto vyslovene chceli. Nikto z nich tú pozíciu nedostal, zase na ňu dosadil mňa. Videl na mne, že mám talent. Tak som mu to tam manažovala. Mala som pod sebou 8-15 ľudí. Fantastická skupina. Medzitým sa otvorila pre mňa pozícia v Hamiltone, tam som makala tri roky sama. Sedem dní v týždni, 15-16 hodín denne. Bola som tam od upratovačky, cez skladníčku a predavačku až po manažérku.

Keď som si v tom čase zašla niekedy do  Torontských lokácií a pozorovala, ako jednoducho predávajú drahý nábytok, čo sa nedalo porovnať s predajom v Hamiltone, pochopila som, že som na zlom mieste. S tým, ako som vedela predávať, by som v Toronte urobila stokrát viac, myslela som si. Išla som teda za šefíkom a hovorím mu: Šefíku, keď otvoríš lokáciu v Toronte, ja ju chcem. Zabralo to asi rok. Po roku si ma zavolal a povedal mi, že ak si nájdem za seba náhradu, nová lokácia v Toronte je moja. Našla som si náhradu, zacvičila ju, medzitým som sa rozišla s priateľom, kúpila som si dom, dala som si ho dokopy a začala som makať v Toronte. Bola som tam vyše 5 rokov. Tu som aj začala konečne zarábať peniaze, ale zase, zákazníci, ktorí utrácali viac peňazí, boli mimo túto oblasť. Tak som opäť zašla za šéfom a povedala mu, že keď bude otvárať lokáciu v Pickeringu, chcem ju. Nakoniec sme lokáciu našli a obchod otvorili aj tu. V Pickeringu som zarábala najväčšie peniaze. Robila som tam 5 rokov. Biznisu sa darilo, tak som si v okolí kúpila krásny bungalov. S priateľom sme si otvorili vlastný biznis Water Hermann Green Innovations, ktorý v priebehu 5 rokov začal trošku zarábať.

Kedy si sa rozhodla, že v zamestnaní skončíš?

Ja som si povedala, že v 55 rokoch odídem do dôchodku. Rok som však ešte potiahla, potrebovali sme do nášho biznisu peniaze. Medzitým sme si našli pekné miesto na St. Marten, kam som si vždy zaletela,  keď som si potrebovala odpočinúť. Po dovŕšení 56-ho roku som dala vedúcemu výpoveď a ostala som doma pomáhať manželovi s biznisom.

IMG_8624

Emigrovala si ako 27- ročná. Začiatky boli ťažké. Keď sa obzrieš za svojim životom, urobila by si toto rozhodnutie znova?

Ja by som Kanadu nevymenila za nič na svete. Vďaka tomu, že som vycestovala do Kanady, som mala možnosť precestovať mnoho krajín. Do Čiech som sa vrátila niekoľkokrát a vždy som prišla do Kanady naspäť s krvácajúcim srdcom. Moja generácia, moji známi, sú na tom veľmi zle. Ja im nemôžem pomôcť. Ja som prišla do Kanady bez ničoho, vypracovala som sa do takej miery, že mám všetko, čo potrebujem. Život v Kanade je fantastický. Hoci každá krajina má problémy. Keď to zhrniem: Kanada je Kanada. My si tu ani neuvedomujeme, aké máme privilégia. Som rada, ze som utiekla, len ľutujem, že som neobjavila v sebe skôr nadanie na biznis. Ak by som sa mala opätovne rozhodnúť, či emigrovať, urobila by som to znova.


Lifestyle
Author: kaminotes

Get Connected