028 b

Možno ste už múzeum Otisa Lauberta navštívili. Ja som ho objavila len nedávno. Vstúpila som do priestoru, v ktorom si humor a invencia bratsky podávajú ruku. Prezerala som si diela s názvami ako Liečivý obraz, A predsa sa krčí či Hodinár a neubránila som sa srdečnému smiechu. Ocitla som sa vo svete originálnej poetiky, osviežujúcej tvorby. „Ak je každé umelecké dielo autoportrétom, potom možnosť porozprávať sa s autorom týchto diel bude vzácnou príležitosťou stretnúť výnimočného človeka,“ pomyslela som si. A bolo to tak.

Rozhovor: Kamila Balcová
Foto: Juraj Bartoš

 

1. Prednedávnom ste získali prestížnu Cenu Nadácie Tatrabanky v kategórii výtvarné umenie. Čo pre vás toto ocenenie znamená?

Nestíham spočítať všetky tie ocenenia, ale táto posledná od Nadácie Tatrabanky za rok 2015, má pre mňa veľký význam. Chápem to ako verejné uznanie mojej práce, pred zaplneným hľadiskom Novej budovy SND a v priamom prenose Slovenskej televízie. Bolo to po jednohlasnom rozhodnutí odbornej poroty, zloženej z rôznych odvetví kultúry. Je to proste iná situácia, ako keď mám úspech v nejakej galérii.

2. Neraz ste označovaný za zberateľa starých, nepotrebných vecí, ktorým vdychujete nový rozmer. Stotožňujete sa s takouto definíciou vášho umenia?

Nepatrím do klubu ľudí, ktorí živia mýtus Otis znamená zberateľ. Pred časom /okolo roku 1976 – 1986/ som zbieral veci, ktoré ľudia považovali za nepotrebné, vytváral z nich výtvarné objekty a vystavoval. Okolo roku 1990 som oboslal niekoľko výstav aj s týmto typom prác a odborná verejnosť upriamila pozornosť hlavne na spomínanú časť prác. Spravil som chybu, keď som súhlasil vystavovať práce, ktoré vznikli na základe zbierania drobných predmetov. Nie som nadšený definíciou Otis – Zberateľ. Pochopili by ste lepšie môj postoj k tejto kategorizácii, keby ste videli moje zošity, v ktorých si roky zaznamenávam výtvarné nápady. Zistili by ste, že práce vytvorené na princípe použitia nazbieraných predmetov sú len malinkým zlomkom z celkovej škály môjho umeleckého pôsobenia.

3. Prostredníctvom vašej tvorby s ľahkosťou odkrývate všeobecne zaužívané a akceptované klišé (napr. v komunikácii), narúšate schematické, automatické interpretovanie vecí a dejov. Vaša tvorba ponúka nové nazeranie na „realitu“ za pomoci hry s asociáciami. Útočíte na nudu, máte rád humor, iróniu, nadsázku. Mohli by sme povedať, že je to jedno z posolstiev vašej tvorby, programu?

Ak sa pýtate, či je môj výtvarný program útočiť na nudu, tak vám rád odpoviem áno, až na to, že sa mi to nie vždy podarí. Humor z osobného života sa mi postupne vytráca a presakuje z môjho trička do umeleckého diela. Nedá sa ale povedať, že by to bolo kritérium, ktorým sa riadim celkove pri tvorbe. Tak isto poéziu a slovné hračky mám v poslednej dobe oveľa častejšie v názvoch obrazov, ako v mojich ústach.

4. Začiatkom júna ste na Laurinskej ulici v centre Bratislavy otvorili vlastné múzeum. Ako sa na tento krok pozeráte dnes, s odstupom niekoľkých mesiacov? Ste rád, že ste svoj zámer zrealizovali?

Zrealizovať niekoľkoročný sen otvoriť vlastné múzeum je významný čin. Samozrejme, som rád, že sa to podarilo, aj keď to prinieslo množstvo zložitých situácií. Dnes to vidím tak, že je to cesta vymedzená dvoma plotmi. Jeden je radostný vnútorný pocit a druhý, pre mňa nie ľahká úloha, nájsť bohatého nadšenca, ktorý by financoval súkromné múzeum. Napriek všetkému je to povznášajúci pocit mať dlhodobú expozíciu svojich prác.

toto1

5. Na základe akých kritérií ste sa rozhodli predstaviť jednotlivé diela, ktoré v múzeu vystavujete ?

Kritéria, ktoré rozhodovali o inštalovaní jednotlivých diel v mojom múzeu boli v značnej miere určované veľkosťou bytu, v ktorom sa múzeum nachádza, ako aj jeho dispozíciou. Nie sú tu vystavené všetky moje typické série, či známe kľúčové objekty. Pri prvom výbere prác som už počítal s možnosťou jeho zámeny, poprípade aspoň jeho časti. Vystavením niekoľkých nepublikovaných prác som sa snažil oživiť expozíciu.

6. Vystavovali ste v rozličných kútoch sveta. Určite si všímate reakcie ľudí na prezentované exponáty. Boli medzi nimi také, ktoré vás samotného, či už v pozitívnom alebo negatívnom slova zmysle šokovali?

Návštevníci výstav sú rôzni, nie však mimoriadne odlišní v jednotlivých krajinách. Reakcie ľudí na výstavách si samozrejme všímam, pretože je to spätná väzba na to, čo robím. Ak vás zaujíma, či ma niektoré reakcie návštevníkov šokovali, tak musím odpovedať záporne. To samotné slovo sa mi zdá prisilné. Ja som šokujúcu reakciu publika nezažil. Väčšinou sú to pozitívne reakcie pri sledovaní mojich prác. Musím dodať, že bežný návštevník reaguje oveľa spontánnejšie, otvorenejšie a radostnejšie ako odborná verejnosť.

7. Premýšľali ste niekedy nad tým, ako výstava vo vašej galérii môže ovplyvniť vzťah ľudí k umeniu?

Či a ako môže výstava v mojom múzeu ovplyvniť vzťah ľudí k umeniu, som nejako extra nerozmýšľal. Dúfam, že to bude podobné ako na iných výstavách, ibaže túto expozíciu si môžu pozrieť viacerí návštevníci, prípadne ju môžno opakovane navštíviť, keďže trvá dlhšie ako väčšina výstav.

8. Akú funkciu umeniu v súčasnom svete prisudzujete?

Funkcia umenia v súčasnom svete je asi rovnaká ako bola aj predtým. Časť umenia je aktuálna, časť je dekoratívna, časť je provokatívna, časť je angažovaná, časť je náročná na premýšľanie, časť je ako oáza pokoja, záleží na spoločnosti, aké percento si ktorú časť vyberie. Žiaľ, umeniu venuje pozornosť veľmi malé percento obyvateľov.

9. Myslíte si, že postavenie tvorivého človeka predstavuje aj istú zodpovednosť za to, čo okolo seba vytvára? Aké hodnoty prostredníctvom svojho diela komunikuje?

Tvorivý človek by mal svoj talent rozvíjať a každý svojim spôsobom ponúknuť ľuďom. To, čo vytvoríme, hovorí o nás ( ak to má výpovednú hodnotu) a zároveň pomáha formulovať názor publika. Náš vnútorný svet ponúkame publiku a ak sa niekto z nich s ním stotožní, môže nasledovať naše cesty a tým pádom je pripravená pôda na vytvorenie okruhu spriaznených duší. Potom už len treba spájať tieto ostrovy pozitívnych názorov. Pripisujem tomu dôležitosť práve v čase, keď sme obklopení konzumným spôsobom života, či inými negatívnymi javmi dneška.

10. Do akej miery má princíp hry miesto vo vašom živote a tvorbe?

Hra má pre mňa veľký význam, hoci sa mi v mojom civilnom živote stále viac a viac vytráca. Teší ma preto, že aspoň v umeleckej činnosti sa ešte občas objaví.

uvodna

11. Ak sa aj pozeráme na tú istú vec, ešte to neznamená, že vnímame to isté. Čo si vedome, či intuitívne všímate vy?

To, že sa dvaja ľudia pozerajú na tú istú vec a vnímajú ju každý ináč, to je dobre. Zaručuje to pestrosť sveta, jedinečnosť osobnosti, vytvára priestor na polemiku aj inšpiráciu. Ja mám od Pána Boha dar asi trochu viac vyvinutej asociácie ako niektorí moji kolegovia ( ale to je asi jediná kladná odlišnosť od iných). Viem, že si všímam aj drobnosti, ktorým iní ľudia nevenujú pozornosť.

12. Môžete mi to priblížiť na konkrétnej situácii?

Pri návšteve predajnej výstavy minerálov som kúpil achát / prerezaný a vybrúsený/. Vystavil som ho na výstave Mapy, pretože tam jasne dominoval obrys Talianska. Okolo mňa prešli stovky ľudí, ktorí si to asi nevšimli.

13. Keď som sa prechádzala vo vašom múzeu, neubránila som sa otázke v súvislosti s vystavenými exponátmi: čo býva vo vašom prípade skôr? Nápad, na základe ktorého si predmet zaobstaráte, alebo predmet samotný, ktorý vám vnukne nápad?

Pri otázke, čo býva skôr, nápad na základe ktorého si zaobstarám predmet, alebo predmet, ktorý mi vnukne nápad, musím odpovedať, nápad je prvý. Ten je v absolútnej prevahe pri vzniku diela. Len veľmi málo prác mám takých, ktoré vznikli inšpiráciou predmetu. Iná situácia je, keď sa dostanem na nejaké sympózium a mám možnosť reagovať na špeciálne prostredie /opustená fabrika, hrad, nefunkčná nemocnica, kláštor/ a pod. Vtedy sa cítim ako ryba vo vode.

toto4

14. Projekty, ktoré si od 60. rokov systematicky zaznamenávate vo svojich diároch dnes postupne realizujete pre lokálne aj medzinárodné výstavy. Neobávate sa niekedy, že postupom času budete musieť riešiť problém, že predmety, ktoré by ste mohli pre svoje dielo, výpoveď potrebovať, nebudú k dispozícii pomaly už ani v starožitníctvach? Narážam tak na vývoj, ktorý súvisí s oveľa rýchlejším „starnutím“ predmetov okolo nás. Zoberme si napríklad telefóny, ktoré vystriedali mobily, písacie stroje, ktoré odsunuli do úzadia počítače. Ako tento proces vnímate vy?

Strach z nedostatku pôvodných, starých predmetov na realizovanie mojich prác zo 60-tych rokov / ktoré sú zatiaľ väčšinou len v mojich poznámnikoch zakreslené/ nemám. Zatiaľ sa viac menej ešte dajú zohnať. Treba tiež povedať, že tých nápadov zo 60-tych rokov, ktoré čakajú na prvú realizáciu, nemám na tisíce a zároveň dúfam, že sa dokážem naučiť používať predmety typické pre novšie dekády života.

15. Do akej miery sa podľa vás vaša tvorba mení, špecifikuje, keď porovnáme diela zo 60. rokov s tými súčasnými?

Ja nepociťujem veľký rozdiel v mojej tvorbe zo 60-tych rokov a tou súčasnou. Môže to znamenať, že sa nejako zvlášť neposúvam dopredu, alebo kontinuálne pokračujem vo svojej ceste. Myslím si to hlavne na základe občasného prezerania umeleckých denníkov zo 60-70 rokov. A tých súčasných.

16. Aká výstava, ktorú ste v poslednom období navštívili, vás zaujala a prečo?

Žiaľ, veľmi málo cestujem, tým pádom vidím len málo výstav. Z tých, čo ma zaujali u nás, bola výstava Františka Demetera v Malej Galérii Krokus v Bratislave. Vo Viedni som videl už dávnejšie výstavu C. Oldenburga /amerického sochára/. Tá Demeterova výstava bola dosť odlišná od súčasnej preferovanej umeleckej scény. Mne bola blízka nápadmi aj spracovaním. Tá Oldenburgova zase svojou inštaláciou, rozsahom a možnosťou zblízka vidieť množstvo originálov tejto legendy pop artu. Ospravedlňujem sa, ak som zabudol spomenúť niektoré iné výstavy.

farebnejší

17. Medzi jedno z vašich najstaršie datovaných diel patrí Bicykel I. (70.roky) so štvorcovými kolesami. O dve desaťročia neskôr (1992) sa vraciate k tomuto námetu v podobe diela s názvom Bicykel II, ktorý je znefunkčnený zápalkami navŕtanými do celého objektu. Vedeli by ste si spomenúť, ktorý predmet vás doteraz najväčšmi inšpiroval k tvorbe čo najrozmanitejšieho počtu alternatívnych zobrazení?

Ak by som mal menovať predmet, ktorý ma inšpiroval k tvorbe čo najrozmanitejšieho počtu zobrazení, asi by to nemohol byť jeden. Museli by to byť prinajmenšom mapa, vlajka, známka, ale musel by som spomenúť aj ľudské telo, ako využitie na akcie telového umenia.

18. Pre jedného človeka nie je asi časovo zvládnuteľné tvoriť, medzitým viesť múzeum, riešiť organizačné záležitosti…. Kto vám pri tom pomáha?

Na umeleckú tvorbu, prácu na úprave rodinného domu so záhradou a teraz organizovanie múzea mi moja energia nestačí, a preto si volám na pomoc mladších, šikovnejších ľudí. Sú z rôznych umeleckých oblastí. Postupom času sa z nich vykryštalizovalo jadro osvedčených spolupracovníkov a dnes sme sa už stali priateľmi. Sú to najmä Anna Mária Juhásová, Barbara Fehérová, Dominik Hlatký, Matúš Roman, Inés Indučičová, Samo Kollárik. Veľa času sme spolu strávili s Beatou Madajovou, Janou Ficovou, Veronikou Čmaradovou, Jakubom Branickým, Marošom Kurucom a ďalšími.

hodinar

19. Ktoré obdobie vášho života považujete doteraz za najtvorivejšie?

Je to paradox, ale za moje najtvorivejšie obdobie považujem 70-te roky. Jednak to bol začiatok môjho systematického tvorenia. Treba tiež povedať, že v tom čase boli výrazne obmedzené iné možnosti. Viac menej sa nedalo voľne cestovať a vystavovať, takže moja energia sa sústredila na tvorbu. Nemal som síce ateliér, ale robil som koláže a kreslil som. Väčšinou to bolo tak, že som v sobotu ráno stál pred čistým papierom a rozhodoval som sa, čo idem kresliť. Za týmto pocitom je mi ľúto. Sobota, nedeľa boli dni, keď som sa venoval umeniu / a trochu futbalu/. Ináč som bol zamestnaný, takže celý týždeň som nič umelecké nerobil. Dnes, keď mám možnosť vystavovať, som pod tlakom galeristov, termínov a celkového organizovania umeleckého života.

20. Čo bolo podnetom k vzniku diel ako Liečivý obraz, Zbohatlík, alebo A predsa sa krčí?

Vznik diela „ Liečivý obraz“ podnietila zbierka obalov z liekov. Je to koláž, ktorá vznikla spájaním papierových obalov s pomocou kancelárskych spiniek. Ľudia sa ma zavše pýtajú, či som ja použil všetky tie lieky. Neviem o tom, že by som bol hypochonder, hoci úplne zdravý nie som.
Druhá práca s názvom „A predsa sa krčí“ bola vymyslená zhruba v 70-tych rokoch. Má zatiaľ 4 verzie. Názov diela je parafráza Galileovho výroku, pozostávajúci zo zámeny dvoch písmen.
Tretí objekt „Zbohatlík“ je zo série „Čo na seba,“ ktorú tvoria tričká, saká, košele, plášte. Konkrétne sako Zbohatlík je pokryté celé bankovkami, rôznych štátov, hodnôt, veľkostí či veku.

toto2

21. Nie je to tak dávno, čo ste pripravili inštaláciu s názvom Čas je vzácny, chráňme si ho. Na výstave ste prezentovali okolo päťdesiat kusov hodín, zabalených do rôznych ochranných materiálov. Máte bohaté životné skúsenosti, vytvorili ste prostredníctvom svojich diel originálny svet. Čo vytváralo vašu životnú filozofiu, čo ňou je a čo vy pokladáte za zmysluplne strávený čas?

Sériu „Čas je vzácny“ som vytvoril z asi 50-tich hodín, ktoré som zabalil do rôznych ochranných materiálov. Chcel som tým zdôrazniť to, čo som si dosť neskoro uvedomil. Čas je jedna z mála vecí na svete, ktorú nemôžeme ovládnuť, preto by sme si ho mali chrániť.
V čase môjho formovania som si nekládol žiadne ciele, ktoré by som chcel dosiahnuť. Každodenným stretávaním ľudí okolo seba som si vybral svoju cestu životom. Od zaznamenávania umeleckých nápadov, až po pozvanie od priateľov vystavovať, sa mi stalo umenie dominantným motívom života. Jedna z najväčších postáv českej kultúry, Jan Werich, definoval šťastie človeka aj spoločnosti zhruba touto formuláciou: Šťastný človek je ten, koho práca baví a zdravá spoločnosť je tá, ktorá sa skladá zo šťastných jednotlivcov. Ja mám to šťatie, že moja práca je aj mojím koníčkom. Za úplne zmysluplne strávený čas považujem rovnováhu medzi prácou a oddychom. Ak jedno prevažuje nad druhým, nie je to správne, ani šťastné.

 Ďalšie informácie:

web: www.otislaubertmuseum.com

fb: Otis Laubert Museum


Art
Author: kaminotes

Get Connected